Autor
Vždy, keď je mi ťažko, bolí ma srdce alebo je mi jednoducho smutno, lebo, bohužiaľ, už má byť za kým, pozriem sa na nebo… A vidím ich tam. Pomáha mi to… Naozaj. Veľmi.
Čím dlhšie píšem, tým viac z vás sa ma pýta, kde mám tú istotu, že to, v čo verím, je skutočné. Ako je možné, že niečo, čomu oni nerozumejú, mne vždy pomôže a pohladí ma na duši…
Možno sa to stalo aj tebe, dievča… Možno aj ty si sa minimálne raz úplne zbláznila. Môžeme to tak nazvať, pretože… Je to nádherné bláznovstvo. Pamätáš sa na ten deň, keď si zabudla na všetky pravidlá, na všetky zásady, ktorým si tak pevne verila, pamätáš na ten deň…
Kedy ti to on celé zmenil?
Keď som ťa prvýkrát uvidela, nenapadlo mi takmer nič. Bol to obyčajný deň s nie príliš rozdielnym stretnutím, nebola to láska na prvý pohľad, moje srdce sa nezohrialo a ani moje telo po tebe nijako zvlášť netúžilo… Nečakala som, že budeš mať na mňa taký silný vplyv… Nečakala som, že ťa budem chcieť viac a viac poznať… Viac a viac ťa mať vo svojom živote… A nikdy ťa nemať dosť.
Ver mi, keď ti poviem, že všetko bude lepšie. Ver mi, keď hovorím, že nič nebude také, aké je to dnes. Žiadny deň sa nebude opakovať. Ani ten najšťastnejší okamih nášho života nebude trvať dlhšie, hoci si to niekedy prajeme. A rovnako aj ten najsmutnejší deň sa raz skončí a vystrieda ho nový východ slnka. Ver mi…
To hlboké ticho, ktoré vždy ostane a nikdy ho nikto nezaplní. To ticho, v ktorom ostávame príliš dlho… Pretože máme strach. Strach z toho, čo by sa mohlo stať. Strach z vyslovenia slov, ktoré viac ublížia, ako potešia. Nikto o tom v skutočnosti nechce hovoriť, pretože nevedia, čo cítiš…
Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
