Už sa nehnevám. Už nekrútim hlavou nad tým, čo kto urobil, nepovedal, zamlčal alebo zabudol. Už v sebe nenosím tú večnú potrebu vysvetľovať, obhajovať, zachraňovať. Možno som bola taká kedysi – až príliš ochotná všetko chápať a všetko ospravedlňovať. Dnes už nie som. Nie preto, že by som stratila empatiu. Ale preto, že som ju konečne začala obracať aj k sebe.
Neviem, prečo sa čuduješ…
Prečo ťa zrazu znepokojuje môj pokoj, po ktorom si tak dlho túžil. Prečo ti zrazu chýba môj hlas, keď si ho predtým nepočúval a vyhýbal si sa akýmkoľvek diskusiám. Prečo sa ti nepáči, že už sa nevraciam, keď som sa toľkokrát vracala z miest, kam ma dohnalo len tvoje mlčanie. Nie si už z toho unavený? Lebo ja áno…
„To najhoršie, čo ťa môže postretnúť, nie je človek, ktorý sa s tebou zahráva.
To najhoršie, čo môžeš vo vzťahoch prežiť, je, ak sa rozhodneš zahrávať sa s falošnou nádejou, ktorú ti niekto dáva…“
(Z knihy Stretni sám seba 2)
Áno, láska sa niekedy naozaj javí ako vrtkavá.
Ale môžeš sa v nej spoľahnúť hneď na dve veci.
Prvou z nich je, že ľudia sa nemenia.
A druhou, že nič nevydržia predstierať naveky.
(Z knihy Stretni sám seba 2)
Vrátila som sa do svojho bytu. Do bytu, ktorý som na jednej strane akoby nikdy neopustila. No na druhej strane mi bol totálne cudzí. Bolo tu ticho. Tak neuveriteľné a ubíjajúce ticho, až by bol človek schopný sa z neho zblázniť. Priam dokonalé miesto na spustenie chodu neutíchajúcich myšlienok, ktoré v tom prenikavom tichu až kričali. Myšlienky vraviace: „Prečo zase ja? Prečo ty? Ako si mi toto vôbec mohol spraviť? Ako si mohol rok predstierať, že som pre teba najdôležitejší človek na zemi a potom sa ku mne správať, ako keby som bola nikto?“
Viem, že si o tom premýšľala už tisíckrát. Hľadala si odpoveď na otázku, čo si urobila zle. Či si mohla byť trpezlivejšia, tichšia, lepšia… Možno si si dokonca začala myslieť, že keby si bola iná, všetko mohlo dopadnúť inak. Ale pravda je oveľa jednoduchšia – nebola to tvoja vina. Nikdy nebola.
