Možno by nebolo na škodu hneď v úvode si povedať, že láska sama osebe až tak komplikovaná nie je. Ona je vlastne úplne jednoduchá. To my si ju často komplikujeme… Ako? Napríklad tak, že ju akceptujeme, aj keď je komplikovaná. Viem, vyznieva to zvláštne… Avšak ak sa zmierime s tým, že k láske patria klamstvá, neistota, hádky, neustále rozchádzania a výčitky, tak to znamená len jedno – že toto všetko považujeme za lásku. A pritom o lásku vôbec nejde…

Ja viem, že občas je ťažké zorientovať sa. V tom, čo cítiš ty a čo k tebe (pravdepodobne) cítia iní. Lenže skutočne je to také náročné? Skutočne to je o tom, že sa pravda hľadá ťažko? Alebo je možno čo i len trochu možné, že ak nám tá pravda nevyhovuje, radšej ju prehliadneme a čakáme na inú, takú, čo síce nikdy nepríde, no samotné čakanie je pre nás v tej chvíli omnoho prijateľnejšie ako pripustiť si možnosť, že nás niekto nemá rád takou láskou, akú cítime my k nemu?