Vieš… Láska je silná. Láska toho znesie veľa. Príliš veľa. Možno niekedy až tak veľmi, že jej sila sa stane jej najväčšou slabinou. Lebo práve pre tú silu zostáva žena aj tam, kde už dávno nemá byť. A ja som zostávala. Dlhšie, než som mala. Dlhšie, než bolo zdravé. A nie preto, že by som bola slabá. Ale preto, že som verila. Verila v toho muža… V to, čo si raz možno uvedomí. V to, že láska ho raz prinúti vyrásť.
Vraj som chcela priveľa. Vraj som príliš rozmýšľala, priveľa cítila, často sa pýtala, málo mlčala. Vraj som mu bola neustále v pätách, vraj som ho dusila, vraj som si vymýšľala dôvody na hádky. Vraj som zničila všetko, čo mohlo byť pekné.
Tak mi to povedal.
Takto si ma zapamätal.
Sú ľudia, ktorí sa nezamilujú do teba. Zamilujú sa do tvojej energie, do tvojej schopnosti dávať, do tvojho úsmevu, ktorý nezmizne ani vtedy, keď ti vnútri praská duša. Zamilujú sa do tvojej starostlivosti, do tvojej trpezlivosti, do tvojej ochoty opravovať všetko, čo oni pokazili.
Ale do teba ako celku – so všetkým, čo ťa tvorí – nie. A to je ten najväčší rozdiel i problém zároveň…
Milovať ženu, ako je ona, nie je obyčajná skúsenosť…
Takáto žena sa nenarodila ako bojovníčka. Ona ňou musela byť. Učili ju to okolnosti, ľudia, ktorých si pustila príliš blízko, aj chvíle, keď sa jej svet rozpadal pred očami a nebolo nikoho, kto by jej podal ruku. Postavila sa sama. A hoci už stojí pevne, nezabudla, aké je to padať…
Viem, že je ťažké zmieriť sa s tým, že niečo, do čoho si dávala celé svoje srdce, sa zrazu končí. Že človek, na ktorom ti záležalo, ťa nechce. Nie kvôli tomu, že by si nebola dosť dobrá. Ale jednoducho preto, že nechce – a to je fakt, ktorý nedokážeme zmeniť ani tými najúprimnejšími pocitmi. Zvláštne je, že ak cítime odmietnutie, máme potrebu veci napraviť. Dokázať tomu druhému, že sa mýli, že svojím rozhodnutím stráca príliš veľa. Lenže vieš čo? K tomuto kroku ťa už nenúti láska, ale číre zúfalstvo.
Nebol to jeden moment. Nebolo to ani jedno slovo, jeden hádka, jeden deň ticha, po ktorom som si povedala: Dosť… Bolo to množstvo malých okamihov, ktoré sa skladali do jedného veľkého smútku. Do bolesti, ktorá ma už prestala prekvapovať, pretože som ju cítila až príliš dlho. Do každodenného pocitu, že zadržiavam dych v miestnosti, kde by som mala dýchať slobodne.
