Dodnes sa neviem pohnúť z toho miesta, hoci cítim, že pomalými krokmi sa hýbem, len neviem, či správnym smerom, pretože sa stále obzerám dozadu. Na to, ako som premrhala lásku, pri ktorej mi nechýbalo nič. Presne vo chvíli, kedy si myslím, že som sa z tej bolesti, trápenia a ľútosti dostala a preniesla sa cez všetko, čo sa odohralo, sa objavíš. A ja opäť a opäť spadnem tam, kde som bola. 

Pár mesiacov dozadu…

Sedela som za notebookom a písala, tak ako teraz, a zase o tebe. Skúšala som všetko… Tak ako si ťa pripomínať a ako na teba zabudnúť. Nefajčím, ale vyfajčila som pár krabičiek cigariet za pár hodín, len kvôli tomu, aby som si ťa pripomenula. A jediné, čo som z toho mala, bolo to, že ma boleli pľúca. No a pri tebe ma bolelo srdce. Párkrát som nešla do školy, na dohodnuté stretnutie a vlastne som nechodila nikam.

Jednou z najťažších vecí na tom celom bolo priznať si, že aj keď som sa snažila zo všetkých síl, stále nie som bez viny…

Klamali sme totiž obaja – on, keď neprestajne opakoval, že ho mrzí, čo spravil, že sa to už nestane… A ja vtedy, keď som mu odpovedala, že to nevadí, že to je v poriadku.

Snažila som sa naozaj DLHO. Pýtala sa, prečo vlastne a či to skutočne stojí za to. Toľkokrát som sa obetovala, že som neustále zabúdala, kto vlastne som. Snažila sa prísť na to, akou cestou vlastne idem a prečo po nej vôbec kráčam, keď tu nie je jediná vec, ktorá by sa mi na nej ešte páčila? Presviedčala som sa, že to bude lepšie, že časom možno veci predsa naberú ten správny smer, že ak budem na to dostatočne silno myslieť, proste si ten happy end sama privolám. Och bože, stala som sa presne jednou z tých žien, na ktorých naivite som sa kedysi len s ľútosťou pousmiala.

Je ťažké odísť…

No ešte ťažšie zabudnúť. Ako sa hovorí, čas vylieči všetky rany, no často tá cesta „po“ nie je prechádzka ružovou záhradou. Je to mnohokrát zložitejšie ako samotné trápenie sa pri osobe, ktorú sme mali na dosah…