Veľkou pravdou je to, čo kedysi povedal Bob Marley: „Najväčší zbabelec je muž, ktorý v žene prebudí lásku, aj keď nemá v úmysle ju milovať.“ Ani som netušila, že takú lásku raz vo mne niekto prebudí a potom to zbabelo vzdá.
Povedz mi, cítila si sa niekedy už úplne na dne? Tak, že si mala pocit, že hlbšie sa už nedá spadnúť? Že si narazila celým telom na niečo tvrdé, špinavé a studené, pod čím už nič nie je?
A tak som tam ležala… ležala v tých perinách… v našich spoločných perinách. V perinách, v ktorých sme zvykli spoločne pokojne zaspávať, v hlbokom objatí snov a nekonečných myšlienok. Myšlienok na nás a na to, aký vzácny je čas, ktorý nám bol dopriaty. Na to, aké je krásne byť spolu, práve tu a teraz… Aké vzácne je nechcieť na tom nič zmeniť. Aké je dôležité, že tu si a ukazuješ mi veci nevídané, niečo nepoznané. Niečo, čo by som ja nazvala… láskou.
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Vystihnúť slovami pocity, ktoré sa vo mne odohrávali, je takmer nemožné. Všetko navôkol mňa odrazu prestalo dávať zmysel, prestala som sa pozerať na svet farebne a videla všetko čierno-biele, bez duše, bez akejkoľvek lásky či súcitu. Stratením teba, som stratila seba. Tá láska medzi nami bola nevyspytateľná, plná iskier, ktoré lietali nad nami ako ohňostroje. Plná vášne a nutkania spoznávať sa stále viac, objavovania okolitého sveta spoločne či jednoduchého snaženia sa stáť po boku toho druhého za každých okolností.
Odchádzam… Nechávam ťa tu, aj keď som si myslela, že toho nebudem nikdy schopná. Dnes už nemám síl, a preto musím ísť…
Pamätáš si na vaše začiatky? Keď ste bojovali spolu voči všetkému a všetkým, čo sa vám postavili do cesty?
Keď ti sľúbil, že bude po tvojom boku navždy a nikdy ťa nenechá samu?
Koľkokrát si si už povedala, že si zaľúbená, ale nebola si si tým istá? Nebola si si úplne istá svojimi citmi, ktoré sa neustále iba podobali na to, čím by mali byť. Jednoducho si cítila niečo, čo malo takmer všetky znaky zamilovanosti, ale nebola to celkom láska. Alebo si si bola vedomá toho, že ide iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá však obsahovala isté znaky lásky. Tento stav, ktorý som ja osobne nazvala ,,citová búrka,“ som prežívala dosť často. A predpokladám, že nie som jediná.
