Je novembrový večer a ja sa pozerám na hviezdnu oblohu. Tak ako kedysi, keď som dúfala, že jedna z nich je tá naša a svieti nám na cestu. Cestu, ktorou sme sa rozhodli kráčať spolu aj napriek všetkým neprajníkom a zlu, ktoré okolo nás bolo. A bojovali sme dva roky. Vlastne, ja som bojovala. Ty si mi popri tej kope starostí zabudol povedať, že si sa po roku rozhodol ďalej nebojovať.
Už si dlho sama… Veta, ktorú počúva každá žena, ktorá sa už nejaký ten čas neocitla v oficiálnom partnerskom vzťahu. Nepočula si ju aj ty? Nech už si nezadaná z hocijakého dôvodu, určite sa našiel niekto, kto sa odvážil pripomenúť ti to. Akoby dlhodobá sloboda znamenala niečo, čo je zlé… Akoby si tým porušovala nepísané pravidlá, ktoré si spoločnosť vytvorila. A pritom byť sám neznamená, že niekde je chyba… Môže byť za tým omnoho viac, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Alebo za tým nie je nič, len číra skutočnosť.
Na ťažké situácie, ktoré sa prihodili našim blízkym, nevieme reagovať. Viem to aj ja, na základe vlastných skúseností, a vieš to i ty. Dozaista si už aspoň raz bola postavená tvárou v tvár človeku, ktorý od teba chcel počuť… niečo… Potreboval radu, akúkoľvek. Chcel cítiť, že mu rozumieš, že ho chápeš, že sa v tvojom srdci nájde kúsok porozumenia a spoločne tak dospejete k rozhodnutiu, ktoré bude viesť k šťastnému koncu.
Ale nestalo sa tak…
Viac ako tri týždne ticha, absolútneho ticha medzi nami, po mesiacoch správ, telefonátov, stretnutí…
Len v spoločnosti vína, spomienok, myšlienok a kúskov papiera. Ani čiarka, nič. Niekedy sa pýtam sama seba, ako veľmi ti na mne záležalo, keď to vydržíš. Ja by som ti veľmi chcela napísať, alebo poslať aspoň obrázok, tak ako som to robievala predtým, ale nemôžem. Lebo ty si bol ten, čo to presekol, čo ma umlčal.
Nech odídeš kamkoľvek, budem tu pre teba. Nezáleží na tom, čo sa stane. Ani na tom, kto z tvojho života odíde. Dokonca už nezáleží ani na tých, ktorých si musel opustiť. Musíš vedieť, že tu budem vždy pre teba. Aj teraz, keď som už šťastná, nikdy ti nepoviem, že sa na teba hnevám. Alebo že na teba nemám čas. Nikdy ti nepoviem, že ťa nechcem vidieť. Pretože, žiadne klamstvá…pamätáš? Si môj najlepší priateľ a nezáleží na tom ako veľmi sme si ublížili, toto sa nikdy nezmení.
Svet je zrazu znova nejaký iný, tmavší. Žiarivé lúče letného slnka mi presvitajú do očí aj napriek hustému vejáru mihalníc… Do tých očí, očí plných sĺz… Nie kvôli ostrým lúčom, také slzy by som práve teraz privítala s otvorenou náručou.
“Prečo sa to znova stalo?” pýtam sa sama seba v duchu. Ach, prečo, prečo? Ako som to mohla zas dopustiť? Ako som len mohla?… Ako?
Byť sám v prvom rade neznamená byť osamelý… Nie vždy sa nachádzame v období, kedy dokážeme naplno fungovať s niekým ako pár. Ak niekoho milujeme, dávame mu kus zo seba – či už si to chceme priznať, alebo nie. A to si žiada veľké množstvo energie, ktorú niekedy ani sami nemáme, alebo ju skrátka chceme dať inam…
-Martina-
Už si dlho sama… – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Už si dlho sama… Veta, ktorú počúva každá žena, ktorá sa už nejaký ten čas neocitla v oficiálnom partnerskom vzťahu. Nepočula si ju aj ty?
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života…
VIKI Nagyová
Prázdno, ktoré po tebe zostalo – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničí…
