Chcela by som dnes napísať list. List, ktorý síce nikdy nikde nepošlem. No bude to list pre nás, a hlavne pre teba. Pre to, aby sme nezabudli poďakovať, aj keď nemáme čas už skoro na nič. Aby sme si my všetci pripomenuli, prečo sme tu a s kým… komu by sme chceli povedať to svoje ďakujem. Kto si to naše ďakujem zaslúži…
Ďakujem ti, za to, že ma miluješ…
Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Rozchod. To hnusné slovo. Slovo, ktorého vyznám poznáme všetky. Rozchod zažila každá z nás. Aj to, že bolí ako sto čertov. Že bolí neopísateľne. O to viac, ak sme úprimne a naozaj ľúbili. Milovali. A je úplne jedno, či rozchod inicioval ON, pán Božský, alebo my. V tomto prípade nie je podstatné, kto a na akej strane barikády stojí. Pre obe strany rozchod znamená na dlhšiu či kratšiu dobu trápenie, stav „keď by sme radšej neexistovali“. Niekedy ide o dni, inokedy týždne, často ubehne aj nejaký ten rok.
Občas nie je jednoduché žiť. To všetci dobre vieme. Občas si myslíme, že sme v poriadku, ale potom sa stane čosi, čo nás presvedčí, že nie sme. Alebo sme iba unavení zo života. Z úsmevov, za ktorými sa skrýva klamstvo. Z rán, ktoré sa síce hoja, ale niekedy ešte zabolia. A vtedy pochopíme, že jediné, čo nám pomôže, je čas.
Nie je zlé stráviť nejaký čas osamote. Bez ľudí, ktorí sú neustálou súčasťou nášho života. Nie je to útek od problémov, skôr spôsob, ako nabrať novú silu.
Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo sne by nás nenapadlo, že po takej krutej a náročnej ceste raz budeme musieť ísť…
Musíme kráčať po ceste plnej výmoľov, nástrah, nepríjemných prekvapení a utrpenia. Je to cesta, ktorá nie je prežiarená slnečnými lúčmi.
Sú to už celé roky od toho dňa, keď som ťa prvýkrát videla. Hneď som vedela, že budeš moja láska. Mal si vtedy priateľku. Napriek tomu to však netrvalo dlho a boli sme spolu. Ty a ja. Bol si jediný dôležitý človek v mojom živote. Ružové okuliare, neskutočná láska, akoby osud. Bola som presvedčená, že si ten pravý. Aj ty si mi raz povedal, že si myslíš, že som tá pravá. Napokon, boli sme spolu takmer 4 roky…
Ani neviem, kedy si ma prestal chcieť. Keď ja som teba chcieť nikdy neprestala. Nikdy som sa na teba nevykašľala s tými úbohými slovami, že ma už nebavíš. Ako sa môžme prestať, navzájom baviť? Ako človek, ktorý miluje, môže vysloviť taký nezmysel. No ide asi o to, že nemôže…
Alexandra Korčáková
Keď si na teba spomeniem – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Chcela by som na teba myslieť s úsmevom na tvári a na všetko zlé zabudnúť. Chcela by som, aby som mohla hovoriť všade naokolo, aká som bola vďaka tebe šťastná. Ako rada na teba spomínam…
Každá z nás občas stratí nádej. Občas už ani nevieme, či máme dostatok síl kráčať ďalej. Veď kde je ten, ktorý tak skalopevne tvrdil, že nás má rád, že bude pri nás za každých okolností stáť, že nás nikdy neopustí? Kde sa podeli tí, ktorí vyhlasovali, že patria do skupiny tých, ktorým sa hovorí “priatelia do každého počasia”? Kde sú? Kde sa vyparili? Kde sú teraz, keď potrebujeme podporiť viac ako kedykoľvek pred tým? Kde sú, keď náš svet obklopil ľad a chlad?
Petra Bookletka Bogová
Niekedy je všetko, čo potrebujeme, nádej… – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Život niekedy bok po boku kráča s časmi, obdobiami, kedy bez ohľadu na to, že je nám to viac ako proti srsti, musíme kráčať po ceste, po ktorej sme nielenže kráčať nechceli, ale ani vo …
