Viem, že chceš byť stále silná. Viem, že sa občas bojíš preukázať svoju slabosť, pretože by sa tak ľahko mohla stať terčom pre tých, ktorí ju chcú zneužiť. Viem, že plačeš potichu a tlmíš v sebe výkriky zúfalstva, viem, že tvoje vnútro sužujú strach i bolesť, no nikdy to na sebe nedáš znať. Viem to veľmi dobre… Každá z nás sa snaží neupadnúť. Všetky hľadáme motiváciu ísť ďalej, bez pádov, ktoré sú mnohokrát len prísľubom ďalších zranení.
Spomínam si na to, ako veľmi som sa chcela dozvedieť prečo… Prečo tu už teraz nie je… Zrazu… Keď sa predtým vôbec nezdalo, že by ho niečo ťahalo odo mňa preč. Chcela som vedieť dôvod, prahla som po ňom a myslela som si, že bez toho, aby som sa raz dozvedela pravdu, nedokážem poriadne žiť… Prečo tí, ktorí sľubujú, že zostanú navždy, odchádzajú ako prví a zanechávajú za sebou spúšť dolámaných sŕdc?
Milá žena, možno sa teraz cítiš sama a možno to trvá už nejaký čas. A viem, že tá samota nie je len o tom, že vedľa teba nikto neleží. Je to prázdno v srdci. Je to pocit, že hoci sa snažíš žiť, dýchaš len na polovicu. Že sa usmievaš, ale oči ti už dávno prestali svietiť tak ako kedysi. A keď sa ocitneš v tichu, pýtaš sa, kde si urobila chybu, prečo si každý niekoho dokáže nájsť, zatiaľ čo ty zbieraš len sklamania.
Vieš, ako sa to celé začína?
Nenápadne. Krásne. Príťažlivo. On ti dá presne to, po čom si vždy túžila. Pozornosť. Obdiv. Vzrušenie. Pocit výnimočnosti. A hlavne – ilúziu, že ťa konečne niekto vidí. Presne takú, aká si. Alebo… skôr takú, akú on potrebuje, aby si bola. Lebo v skutočnosti ťa nikdy nevidel. K žiadnemu súzvuku duší nedošlo. Len si si to myslela.
Zo začiatku si hovoríš, že je to len obdobie. Že každý vzťah má svoje výzvy. Že keď niekoho miluješ, predsa to len tak ľahko nevzdáš. A tak sa snažíš. Hľadáš cesty, ako zlepšiť niečo, čo sa ti deň za dňom rozpadá pod rukami. Hľadáš slová, ktoré neublížia, ticho, ktoré neurazí, činy, ktoré by ho možno konečne presvedčili, že za to stojíš. No čím viac dávaš, tým viac (sa) strácaš.
Niektoré ženy mlčia preto, že už nemajú čo povedať. Iné preto, že už povedali všetko, no nikto ich nepočúval. A potom sú ženy ako ona. Ženy, ktoré kedysi rozprávali veľa, no časom zistili, že ich slová len narážajú na múr nezáujmu. A tak prestali. Prestali vysvetľovať, hádať sa, obhajovať, prosiť… Nie preto, že im na tom nezáleží, ale z dôvodu, že už viac nechcú bojovať o niečo, čo by malo prichádzať prirodzene – o pozornosť, o záujem, o pochopenie.
