Som si istá, že v živote každého z nás už bol (ak ešte nebol, tak s určitosťou môžem tvrdiť, že bude) človek, ktorý odišiel. Bez slova. Jednoducho zmizol a vyparil sa. Darmo sme čakali, nikdy viac sa nevrátil. Neobzrel sa a nechytil našu ruku, ktorú sme naťahovali za ním aj dlho potom, ako odišiel. Nechal náš stáť na mieste s hlavou plnou otázok.
Odišiel… Lebo nemohol zostať, lebo musel odísť...
Vždy som bola pre teba tá nedosiahnuteľná, tá, ktorej si stále motal hlavu, ktorej si sa nechcel vzdať a pritom si si vždy vybral inú… Bola som pre teba chtíč, bola som pre teba bútľavá vŕba, ktorej si sa chodil vyrozprávať, keď ti bolo ťažko. Ale možno som bola pre teba len príliš silná osobnosť na to, aby si to dotiahol až do konca. Aby si sa odhodlal povedať mi, čo ku mne skutočne cítiš. Bral si ma ako dobrú priateľku, ale sám vieš, že som vždy pre teba znamenala viac. Že si vždy chcel, aby som bola niečo viac.
Začalo sa to zlomeným srdcom. A to, čo sa zdalo byť koncom, je teraz začiatkom. Dodnes počujem ten zvuk lámajúceho sa srdca, keď som ho videla odchádzať. Nepredstavoval totiž iba moju najväčšiu lásku, ale aj najlepšieho priateľa, jediného človeka na svete, ktorému som verila. Bol pre mňa všetkým. No osud je už taký, vezme nám toho, kto pre nás znamená príliš veľa.
Peklo je slabé slovo na označenie toho, na čo sa zmenil môj život.
Táto žena je silná a pritom tak krehká, je tak odvážna a pritom miluje ticho. Miluje počúvať ticho, sedieť a nič nepovedať, no vytvárať si vlastný svet a premýšľať nad ním, nad svojimi tajnými snami a tým všetkým, čo v sebe ukrýva. Ach je toho tak veľa, tak veľa toho, po čom túži, čo chce vylepšiť, no aj tak je vďačná za to, čo má. Je spokojná a šťastná, pretože vie, že aj dnešný deň je darom, ktorý nie je lacný. Je tak drahocenný, ako len najvzácnejšia drahocennosť, môže byť…
Prečo si vlastne s ním?
Otázka, ktorú sa ma moji známi pýtali občas častejšie ako čokoľvek iné.
Pretože ho milujem… Pretože večer, nech bol môj deň akokoľvek zlý, keď si k nemu ľahnem do postele, cítim pokoj. Cítim, že je všetko v poriadku. Som šťastná… Znela moja odpoveď a oni len mávli rukou.
Rozumela som im.
Myslela som si, že to, že na teba nemôžem zabudnúť je len prechodný stav. Ale trvá už akosi pridlho.
No aký čas je dosť dlhý, aby aspoň jeden z nás zabudol na to, čo sme spolu prežili? Hádali sme sa a ľúbili ako s nikým dovtedy. Napriek tomu, že všetci okolo nás sa vzájomne klamali a klamali aj nám, k sebe sme boli vždy úprimní. Dokázali sme si úprimne priznať, že to ďalej nejde. Že nemôžeme byť spolu, aj byť šťastní súčasne.
Vždy až časom pochopíme, že ľudia niekedy odchádzajú, aj keď dobrovoľne, ale istým spôsobom proti svojej vlastnej vôli. Lenže so životom nejde bojovať. Niekedy sa môže zdať, že vyhráme, ale osud nám aj tak ukáže, že on má posledné slovo.Možno ten človek nemohol zostať. Jednoducho sa musel zbaliť a vypariť sa z nášho života ešte skôr, ako by bolo neskoro.
VIKI Nagyová
Niektorí ľudia odídu, lebo nemôžu zostať – Ulomky zeny
ulomkyzeny.sk
Som si istá, že v živote každého z nás už bol (ak ešte nebol, tak s určitosťou môžem tvrdiť, že bude) človek, ktorý odišiel. Bez slova. Jednoducho zmizol a vyparil sa. Darmo sme čaka…
