Neviem ťa pustiť, nie som na to pripravená a ani nechcem. Dávam si nádeje tam, kde nie sú, aby som sa nás mohla držať. Hovorím si slová, ktoré nehovoríš, aby som ťa nemusela dnes večer pustiť. Avšak žiadne „my“ nie je. Je to len fráza, ktorej sa snažím držať, je to slovo, ktoré tak krásne znie v mojej hlave. Ako znie v tej tvojej? Objavuje sa tam vôbec niekedy? Uvažoval si niekedy nad nami?
Sviatok zamilovaných alebo Valentín ma vždy prinúti zastaviť sa a popremýšľať na vzťahmi. 14. február totiž dokáže rozdeliť spoločnosť na dve polovice – jedna z nich zháňa na Valentína ruže, darčekové balenia čokolády a bookuje termíny v reštauráciách, zatiaľ čo tí druhí sa na nich pozerajú s odporom. A ja nepatrím nikam. Ani do jednej skupiny, ani do druhej…
Patrím medzi ľudí, ktorým sa dejú nezvyčajné veci… Nezvyčajne bolestivé. Poznám osoby, ktoré za celý svoj život neprežili ani tretinu z toho, čo som doposiaľ prežila ja. A boli časy, kedy som sa za to hnevala. Nevedela som síce, na koho a na čo sa presne hnevám, ale mala som v sebe toľko negatívnych emócií, že som sa z každého trápenia dostávala omnoho dlhšie, akoby som to len prijala…
Túžba niektorých ľudí nájsť toho pravého (alebo tú pravú) je mnohokrát tak silná, že všetok čas zasvätia hľadaniu a nenachádzaniu. Vraví sa, že všetko do nášho života príde v ten správny čas… No je správny čas práve vtedy, ak to tak urputne hľadáme? A je možné nájsť lásku vo chvíľach, keď nám najviac chýba? Tieto otázky si kladiem často… A veľakrát som sa presvedčila o tom, že láska by sa hľadať nemala. Mali by sme jej v našom živote vytvoriť priestor. Mali by sme prijať samotu ako predprípravu na vzťah, kedy sa môžeme dokonale spoznať. Pretože len vtedy dokážeme byť ideálnym partnerom…
Myslím na teba… A vôbec neviem, čo to znamená. Prešli takmer štyri roky a opäť sa mi vnáraš do snov. Viem, že to nie je správne. Obaja sme si prešli dlhú cestu, odkedy sme sa nazývali „nami“, a nie je dobrý nápad vracať sa späť. No neviem si pomôcť.
Myslím na teba…
Vždy, keď je mi ťažko, bolí ma srdce alebo je mi jednoducho smutno, lebo, bohužiaľ, už má byť za kým, pozriem sa na nebo… A vidím ich tam. Pomáha mi to… Naozaj. Veľmi.
Čím dlhšie píšem, tým viac z vás sa ma pýta, kde mám tú istotu, že to, v čo verím, je skutočné. Ako je možné, že niečo, čomu oni nerozumejú, mne vždy pomôže a pohladí ma na duši…
