Neviem, ako začať. Mieša sa vo mne toľko pocitov a ja už nejaký ten mesiac neviem, čo s nimi. Ako mám s nimi naložiť, ako sa s tým všetkým vysporiadať. Vieš, som po tom všetkom už veľmi unavená. Vyšťavená a prázdna. Prestávam vidieť to svetlo na konci tunela, o ktorom sa toľko hovorí… Vlastne to tam už nevidím celkom dlho.
Čoraz viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú sklamaní. Sklamala ich láska, sklamal ich niekto alebo často sklamali i sami seba… Čakali od vzťahu niečo extra. Niečo, čo videli doposiaľ len vo filmoch. Chceli cítiť tie povestné motýliky v bruchu, a pritom zabudli na to, že pri pravej láske budú cítiť iba pokoj a istotu. Chceli cítiť tú istotu, o ktorej všetci básnia, ale pritom si vôbec neuvedomili, že najprv tou istotou musia byť oni sami…
Sú ľudia, ktorí z nášho života odídu a my sa s tým zmierime. Nahradí ich niekto iný, zabudneme na všetky tie drobnosti, ktoré dotvárajú osobnosť. Po čase si už ani nespomenieme, ako znel jeho smiech, či pri tom vždy zaklonil hlavu, a bude pre nás čoraz ťažšie vybaviť si v mysli jeho tvár do detailov. A potom sú tu ľudia, ktorých si pamätáme naveky…
Nikdy som si ani len nepomyslela, že sa to stane, že sa to stane práve nám dvom. Veď tie naše začiatky boli také… krásne. Nežné a nevinné. Vďaka tebe som pochopila, čo od života chcem. Vďaka tebe som lepšie spoznala samu seba…
Keď sa tá láska medzi nami začala prehlbovať, keď to už nebolo len také bežné randenie, začala som veriť… že ty si tým pravým pre mňa.
Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Každá duša sa obáva samoty… Či si to už chceme priznať, alebo nie, je to tak. Sme jednoducho stvorení na to, aby sme všetko, čo zažijeme, s niekým zdieľali. Dobré i zlé, úsmevné aj bolestivé…
A práve to je dôvod, prečo mnohokrát vstupujeme do vzťahu, ktorým si nie sme celkom istí, prípadne sa bojíme opustiť človeka, s ktorým tvoríme pár, no nie je to ono…
