Jedného dňa, keď som si povedala, že začínam myslieť na seba, na svoj pokoj, na svoje šťastie a už si nebudem ubližovať kvôli niekomu, kto za to ani nestojí, začalo sa mi dýchať o niečo ľahšie. Žiadna ťažoba na duši, žiaden stres, žiadne bolestivé spomienky… Už naozaj STAČILO…

Trvalo roky, kým som to celé pochopila. Počas tých rokov som si myslela, že sa niečo zmení, že sa vráti, že mi odpustí a začneme od začiatku. Ale nebolo to vôbec tak. Aj keď sa naše cesty vždy nejakým spôsobom stretli, bolo to len na chvíľu. Na jednu noc, po ktorej sme sa tvárili, že sa vôbec nič nestalo. Ja som na tie chvíle, spoločné noci nikdy nevedela zabudnúť či, nebodaj, ich hodiť len tak za hlavu… 

„Ľudia sa v našich životoch objavia hlavne vtedy, ak to najmenej čakáme…“ Nikdy som neverila, že to naozaj tak je, až kým som to sama nezažila, a verím tomu, že aj ty, ktorá to práve číta, si si tým prešla. Šťastný, dokonalý život, v ktorom si spokojná a nikto ti v ňom nechýba. Ale je to len do chvíle, kým sa neobjaví človek, ktorého sme vo svojom živote vôbec nečakali či nepotrebovali. 

Dodnes sa neviem pohnúť z toho miesta, hoci cítim, že pomalými krokmi sa hýbem, len neviem, či správnym smerom, pretože sa stále obzerám dozadu. Na to, ako som premrhala lásku, pri ktorej mi nechýbalo nič. Presne vo chvíli, kedy si myslím, že som sa z tej bolesti, trápenia a ľútosti dostala a preniesla sa cez všetko, čo sa odohralo, sa objavíš. A ja opäť a opäť spadnem tam, kde som bola.