Povedať si po rozchode, že to nebol ten pravý, nie je len fráza, ktorou sa má utrápená duša utešiť. Je to fakt, ktorý treba aj cez bolesť prijať a ísť ďalej, pretože sa v našom živote práve stalo niečo, čo bolo vopred predurčené. Nie je to viera v žiadne vyššie sily, nech ich už každý nazýva akokoľvek. Je to jednoducho život, ktorý plynie takým smerom, akým plynúť má.

Patrilo ti každé jedno ráno. Každá bezsenná noc, každá voľná chvíľa, kedy moje myšlienky neboli spútané vonkajšími okolnosťami. Vždy, keď som nebola prinútená myslieť na nič iné, myslela som na teba bez toho, aby som to chcela. Proste sa to dialo. Moja myseľ sa ťa nedokázala zbaviť a neustále mi ťa pripomínala.

Viem, že život sa nekončí. Bude plynúť ďalej, hoci bez teba. Viem aj to, že raz ma srdce prestane bolieť, pretože nič netrvá večne a aj tá najsilnejšia bolesť sa raz pominie. A tiež viem, že jedného dňa do toho spadnem znova, napriek tomu, že teraz sa mi to javí ako niečo nepredstaviteľné. Ale ono to príde, neviem síce kedy a za akých okolností, ale raz tomu budem čeliť zas…

Bol to vzťah ako každý iný, hoci pre mňa bol dovtedy výnimočný. Nevravím, že občas neboli hádky, no lásky tam bolo viac. Bola v nás, v našich skutkoch a v našich pohľadoch. Aj keď sme boli mladí, začínali sme tušiť, že sme z nevinného randenia vhupli do niečoho vážnejšieho. Stalo sa to bez toho, aby sme si to uvedomili. A ešte predtým, kým sme to stihli zaklincovať niečím oficiálnym, si prišla ty…