Nikdy nebudem dievča, ktoré nič necíti. Nikdy nebudem dievča bez iskry v oku. Moje oči vždy prezradia aj to, čo moje pery nechajú nevypovedané. Nikdy nebudem dievča, ktoré nevie prejaviť emócie. Plačem pri filme aj pri smutných pesničkách. Nikdy nebudem dievča bez srdca. Ak sa teším, moje srdce túži vyskočiť z hrude a ak mi niekto ublíži, veľmi ľahko sa roztrúsi na milión kúsočkov. Nikdy nebudem dievča, čo nič necíti. Cítim hlboko. Vidím jasne. Počujem všetko. Milujem úprimne. Odpúšťam ťažko.
Vidím len čiernu alebo bielu. Svet na okolo ma núti vybrať si zlatú strednú cestu. No ja nemám rada sivú. Všetko vnímam intenzívne a emócie neviem potláčať. Preto, keď plačem, plačem veľa. Keď sa smejem, smejem sa nahlas. Keď som šťastná, chcem, aby o tom vedel celý svet. Ak mi je smutno, utekám pred ľuďmi. Premýšľam, snívam a plánujem len vo veľkom. Niekedy som preto príliš. Príliš na svet. Prilíš na ľudí. Príliš aj sama pre seba. No neviem sa vypnúť. Neviem sa stopnúť. Neviem tie emócie vyhodiť z okna ani ich zamknúť do skrine. Sú mojou súčasťou.
Nezmením sa. Nie je to so mnou ľahké. No mám výhodu oproti ostatným. Pretože len dievča, ktoré sa nehanbí 
za svoje pocity, vie aké to je lietať v oblakoch, aké to je, nevedieť sa prestať usmievať, aké to je, keď sa chcete celá rozdať pre svet. Nechcem byť jedna z tých, ktorá sa uspokojí s priemernou prácou, mizerným vzťahom, nevydareným manželstvom, povrchnými kamarátstvami a snívaním. Chcem si sny plniť. Nielen o nich rozprávať. Nielen ich plánovať. Chcem ich zažiť a pri nich všetky emócie, ktoré mi moje srdce dovolí. Potrebujem zažívať situácie, keď sa mi roztrasú kolená, stratím dych a budem cítiť, že žijem. Niekedy s bolesťou, inokedy s eufóriou.
Nikdy nebudem dievča, ktoré nič necíti.
Vždy budem milovať aj nenávidieť. Vždy budem smútiť aj sa tešiť. Vždy budem žiť. Na plno. Nielen prežívať. Lebo chcem. Bodka.
coverfoto: pexels.com, foto:tumblr.com
