Svet je zrazu znova nejaký iný, tmavší. Žiarivé lúče letného slnka mi presvitajú do očí aj napriek hustému vejáru mihalníc… Do tých očí, očí plných sĺz… Nie kvôli ostrým lúčom, také slzy by som práve teraz privítala s otvorenou náručou.
„Prečo sa to znova stalo?“ Pýtam sa sama seba v duchu. Ach, prečo, prečo? Ako som to mohla zas dopustiť? Ako som len mohla?… Ako?
Srdce mi zvierajú neviditeľné pazúre, stláčajú ho stále viac, ich špice sa každým ďalším tlakom vrývajú stále viac do srdca… Ide to pomaly, ale bolestivo… Každý ďalší stisk je bolestivejší. Bolo veľa vecí, ktoré sa mi v živote udiali, veľa zlých etáp života sa mi vynorí v hlave počas bezsenných nocí, toľko som si prežila, teraz už nevládzem…
Niekoho láska drží na nohách, mňa zráža stále viac na kolená, stále nižšie a nižšie… A pritom to teraz vyzeralo tak nádejne…
pinterest.com
Každý deň cestou do práce mi v slúchadlách znie pieseň, presne tá, ktorú som si práve spievala, keď mi vôbec po prvýkrát pípla správa od teba…
Vtedy som sa zas vrátila na zoznamku, aj keď som po poslednej bolestnej skúsenosti povedala, že nikdy viac. Pýtala som sa sama seba, ako si ma našiel? Sme od seba stovky kilometrov a ty si mi napísal celkom jednoduché, nenápadné „Ahoj“. Spočiatku som váhala, ale odpísala som ti. Tam sa začal náš maratón písania, postupne sme prešli na iné sociálne siete a boli stále v kontakte.
Od začiatku si vedel, koľko kilometrov nás delí, napriek tomu sme sa stretli a prežili spolu deň, pár hodín, ktoré si budem ich pamätať navždy. Od toho dňa naša komunikácia ešte zosilnela, pribudli rozkošné pomenovania, srdiečka, pusinky… Až do istého dňa… Keď sme zas mali príležitosť stretnúť sa a ty si moju správu, ktorú som písala plná nadšenia s očami roztápajúcimi displej mobilu, slušne povedané, ignoroval.
Dlhé hodiny som z teba ťahala dôvod, prečo. Po dlhých hodinách chodenia okolo horúcej kaše, keď odzneli dôvody ako „si ďaleko“, „niečo už asi mám“, si sa konečne priznal, že chodíš von s inou. Síce ti vraj až tak nesedí ako ja a podľa tvojich slov nie je taká úžasná ako ja, ale je bližšie a je stále tam, keď potrebuješ uspokojiť svoje potreby.
… ale vraj sa ešte rozhodneš…
… vraj stále nevieš, či uprednostniť to, čo nie je to pravé, ale ľahké, alebo to, čo je zrejme to pravé, ale nebude to spočiatku také jednoduché a ten vzťah bude vyžadovať isté obety.
Po dlhšom čase si sa zas ozval a zas si sa mi pomaličky dostával pod kožu a ja, pevne rozhodnutá ostať nad vecou, som znova povolila.
Chcel si ženu, ktorá vystupuje ako dáma a v súkromí sa vie odviazať. Odhalila som ti svoje telo, hoci nie úplne, nie vulgárne, neukázala som ti zatiaľ nič zahanbujúce, ale dosť na to, aby som sa už nemohla považovať za tak cudnú, ako som bola doteraz. To boli dni, keď si mi písal stále, zahŕňal ma komplimentmi, plánoval so mnou výlety, až často prišli témy ako deti, budúcnosť, naše sny… Ach, bolo až neuveriteľné, v koľkých veciach sme sa zhodli. Ale bolo to skutočné alebo si si ma tak ľahko prečítal, a teda si vedel, ako na mňa? Doteraz neviem… Ale ak áno, tak bravo, zrejme si poznal vopred účel našich niekoľkých výletov do neznáma.
A potom znova neodpisuješ. Aspoň nie tak často. A hlavne, ani z diaľky nie tak pekne, ako si písal ešte pár dní dozadu…
pinterest.com
Prišla ďalšia, zrejme zas taká, ktorú máš pri sebe.
Pýtala som sa ťa veľakrát „Chceš to?“, „Si ochotný to skúsiť?“, „Zvládneme to?“ a ty si ma vždy upokojil alebo povedal, že uvidíme do budúcna.
Lenže… Ach, zlatíčko!
Toto nie je televízna show, kde si muž vyberá spomedzi tucta žien na základe rôznych kôl a úloh, tu to tak nefunguje.
Nerob, prosím, zo seba muža, keď ním nie si…
Viem, obaja sme mladí, len pár rokov dozadu sme dosiahli dospelosť. Lenže to z teba automaticky nerobí muža… Nie si muž, keď si nalákaš veľa dievčat a súdiš ich podľa toho, ako kvalitnú fotku svojho tela ti pošle.
Práve som otvorila oči a stále sedím na lavičke v parku, stále mi na tvár dopadajú lúče teplého svetla. Sedela som tu fyzicky pár minút, zatiaľ čo v hlave sa mi premietli moje posledné týždne, mesiace, celý celučičký rok, čo ťa poznám, vidím tvoju tvár, cítim pohľad tvojich hlbokých očí, tvoje hrejivé ruky na mojom páse. Tvoju vôňu, keď sme sa dlho objímali na rozlúčku, tvoje pery na mojich, náš malý bozk, jediný bozk… Napriek tomu viem, že nie si pre mňa.
Nerob, prosím, zo seba muža, keď neovládaš podstatu tohto stavu… Si ešte dieťa, nevybúrený chlapec.
Coverphoto: pixabay.com
