Poznáš ten pocit, keď si ťa niekto tak podmanil, až sama nerozumieš tomu, ako sa mu to podarilo? Ah, kedy si podľahla jeho čaru natoľko, že si stratila samu seba, lebo pre jeho šťastie by si urobila čokoľvek? Chcela si tak málo… Len jeho šťastie, spokojnosť a každodenný úsmev na jeho tvári. Stačilo by ti, aby si cítila jeho blízkosť vedľa seba a mohla sa o neho starať. Aby sa ťa spýtal, aký si mala deň a bežne s tebou komunikoval.. Aby ste boli spolu, ale zároveň mali aj chvíle pre seba. Aby ste neupadli do časov temna a nerobili ste si navzájom vrásky.
Jedine vrásky z nekonečných úsmevov.
On ti ale nevedel dať to, čo si ty očakávala…
pinterest.com
Nevedel byť pre teba oporou, nevedel ti len tak napísať niečo pekné, nevedel vedľa teba stáť ako chlap, ktorému sa môžeš vyplakať na ramene…
Nie, nebol to on, čo sklamal, ale boli to tvoje očakávania, ktoré si mala. On ti len dal to, čo ti dať mohol. Možno to, čo ti dával, bolo jeho maximum, ktoré ti vedel ponúknuť. Lebo jemu to tak stačilo. Stačilo mu, že si vždy bola tou, ktorá pri ňom stála, nech sa dialo čokoľvek. Podporovala ho v jeho snoch, cieľoch a snažila sa ho podržať vždy, keď mu bolo ťažko.
Netušila si, ako z toho von. Dobre si vedela, že toto ťa ubíja, pretože je to dookola tá istá pesnička. Samé prepáč a výhovorky. Teba to ale pomaličky unavuje viac a viac.. Toľkokrát si to chcela skončiť, zavrieť za ním dvere a zamknúť ich. Len sa z toho poučiť a ísť ďalej s úsmevom na perách.
Akosi si ale nemala silu… silu urobiť ten rázny krok.
Krok k vykúpeniu… Lenže každý pohár trpezlivosti raz pretečie a každá kvetinka raz vyschne, ak sa nepolieva a človek sa o ňu nestará. Tak si sa aj ty toho všetkého raz presýtila a došlo ti, že ak sa máš niekam posunúť, musíš tie dvere skutočne za ním zavrieť.
Keď prídeš na to, že ti viac bral, ako dával, že bol zahľadený do seba, že si neuvedomoval, čo by si pre neho bola ochotná obetovať, že si jednoducho nebola pre neho a on pre teba – Tvoja duša ti našepká, že si zaslúžiš niečo oveľa, oveľa viac… Už sa len pristihneš pritom, ako ti niektoré veci unikali pomedzi prsty, kým si si lámala hlavu nad tým, čo ešte urobiť, aby tu bol s tebou, aby si ho nestratila.
Ale teraz ti už hlavu ,,neláme,“ áno, ešte si na neho spomenieš, ešte zažiješ situácie, ktoré ti ho pripomenú, ale čím viac času prešlo, tým viac sa nad tými situáciami pousmeješ. Už si uvedomuješ, čo všetko pekné ťa čaká, keď sa necháš unášať tými krásnymi vecami, ktoré zažívaš každý jeden deň. Lebo každá chvíľa, pri ktorej dýchaš z plných pľúc, stojí za to.
AUTOR: Michaela Cocherová
coverphoto: Photo by Eli DeFaria on Unsplash
