Už prešiel nejaký ten čas, odkedy som milovala. Tak hlboko, verne, z plného srdca… Spomínam si na to, aké to bolo, hoci je tomu niekoľko rokov. Mám pocit, akoby sa to ani nestalo mne. Akoby to bola spomienka niekoho iného a ja sa na ňu len z diaľky prizerám. Bolo to dávno, on bol ten posledný a potom… Nastali časy, kedy mi na tom druhom „len“ záležalo. Bola to láska, ale bez iskry.
Zdá sa mi, že všetky city, ktoré som v sebe mala, som venovala nesprávnemu mužovi. Nezaslúžil si to, nedokázal to oceniť, nič z toho, čo som dala ja jemu, mi nevrátil späť. Akoby som vtedy siahla až na dno svojich emócií a po tom, keď sa to všetko skončilo, mi už na ďalšie vzťahy nezostalo nič.
unsplash.com
Len prázdna duša, ktorá od nikoho nič nečaká, prestala veriť v lásku na celý život, vie, že nič nie je trvácne a raz sa to jednoducho môže skončiť… Či to chce, alebo nie. Bez ohľadu na to, čo všetko pre záchranu vzťahu urobí. Raz ten koniec aj tak príde a je jedno, ako veľmi ho chceme zvrátiť. Skôr či neskôr si uvedomíme, že je to márne. Bojovať o niekoho, kto si ten boj ani nezaslúži. A v neposlednom rade… z lásky by sa nikdy nemal stať boj.
A tak sa sama seba občas pýtam… Dokáže zranená duša ešte milovať? Vie sklamané srdce znova ľúbiť?
Príde raz do môjho života niekto, kto vo mne opäť rozdúcha ten oheň? Poskytne mi dôkaz, že to nie je zbytočné? Niekto, kvôli komu budem opäť lietať v oblakoch a pri pomyslení na neho sa budem prihlúplo usmievať? Je takáto láska zákonite spojená s mladosťou a vekom čoraz viac stojím nohami pevne na zemi? Bola som vtedy iná? Verila som životu a druhým ľuďom? Živila som v sebe nádej, že nič iné ako happy end neexistuje?
Možno som len nadobro rezignovala…
Stiahla som si z očí ružové okuliare a začala som svet vnímať zrakom realistky, pravdepodobne až príliš chladnej. Viem, že nie každá láska musí byť opätovaná.
Viem, že nie každé ľúbim ťa, ktoré niekto vysloví, je úprimné.
Viem, že mnohokrát sa na lásku len hráme, pretože sa bojíme samoty.
A tiež už viem, ako veľmi bolí zistenie, že roky snahy o vybudovanie pevného vzťahu boli zbytočné.
unsplash.com
Práve to na tom všetkom bolí najviac… že sme milovali, no neboli sme rovnako milovaní.
Najviac ma prekvapuje fakt, že po ničom takom už ani bytostne netúžim… Boli dni, kedy ma to vedelo priam vystrašiť. Skutočnosť, že už nesnívam o tom, ako sa zaľúbim až po uši. Zvykla som si na to, že sa viem spoľahnúť len sama na seba a po celý ten čas som nezažila ani jedno jediné sklamanie. A asi práve to je dôvod, prečo nevidím zmysel v tom, aby som si niekoho opäť pustila do života. Aby som niekomu znova dala nado mnou plnú moc.
Dnes som s tým už zmierená. Nedesí ma fakt, že sa niekomu nedokážem naplno odovzdať. Možno len moje srdce potrebuje čas na to, aby sa zahojilo. Hoci som sa domnievala, že už na ňom žiadne jazvy nie sú, zrejme ich ešte zopár zostalo kdesi vo vnútri. Nie je ich síce cítiť, ale sú tam… inak si to totiž vysvetliť neviem.
Až časom prídem na to, či budem schopná milovať opäť. Intenzívne, z celej duše, tak hlboko, že by som za toho človeka aj dýchala. Nežiadam to… len som zvedavá, či to ešte príde.
Možno všetci máme na tomto svete akýsi „láskový limit.“ Zásobu, ktorú keď si príliš skoro vyčerpáme, nezostane v nej už nič. Ani len kúsok pre človeka, ktorý vstúpi do nášho života po všetkých tých sklamaniach. A možno… ju raz práve on doplní. Niekto, kto tiež vie, ako veľmi bolí, keď nás zradí ten najbližší, no predsa len v sebe nájde kúsok lásky, s ktorou sa s nami ochotne a nezištne podelí.
Coverphoto: Photo by Marcelo Chagas from Pexels
