Kedysi som sa nevzdávala. Bojovala som do poslednej chvíle, do posledného výdychu, až do úplného vyčerpania. Trvala som na tom, že všetko môžem napraviť a iná možnosť v mojej mysli neexistovala. Odmietala som odísť skôr, než som prestávala vidieť aj tú najposlednejšiu nádej. Kým tam bola, tá malá iskerka nádeje, zotrvala som i ja. Pri nej, s ňou… Dúfajúc, že všetko raz bude v poriadku, som sa nechcela pohnúť z miesta. Veď načo aj, ak stále vidím nejaké východisko?
Tvrdohlavo som stála tam, kde som vždy utŕžila niekoľko rán a vysilene som sa pobrala preč až vtedy, keď sa mi nadobro podlomili kolená a nádej odo mňa zutekala. Niekedy so škodoradostným výrazom v očiach, inokedy rovnako uplakaná ako som bola i ja.
Avšak prišli sklamania…
Prišli slzy i časy, kedy som si s bolesťou v duši kládla otázky, prečo sa to stalo práve mne. Na to jediné som mala ešte energiu – donekonečna sa pýtať, kde, dopekla, robím chybu. Prečo zakaždým, keď verím, dúfam a milujem z celého srdca, príde rana ako z dela. Nečakaná a poriadne hlučná, až mám pocit, že mi pretrhne nielen ušné bubienky, ale aj čosi dôležité v mojej duši – dôveru v iných. Schopnosť obetovať všetko cudziemu človeku, ktorý nakoniec aj tak odíde, vyparí sa z môjho života a začne žiť tak, akoby som nikdy predtým neexistovala. Akoby sme nemali spoločné zážitky, ktoré mňa teraz tak veľmi bolia.
Už to nie som ja. Dovolila som iným, aby ma zmenili…
Hoci som si v minulosti márne namýšľala, že sa to nikdy nestane. Že sa nenechám zlomiť, nikomu nedovolím, aby ovplyvnil moje konanie a vnímanie tohto sveta. No stalo sa to. Predsa len… Po niekoľkých rokoch, ktoré boli popretkávané sklamaniami, fatálnymi koncami a tvrdými pádmi na zem, ktoré vždy otriasli celým mojím vnútrom a pomaly, ale isto v ňom zanechávali nezahojiteľné rany.
Občas sa pýtam, prečo som to dovolila. Presne si pamätám na ten okamih, kedy sa čosi vo mne zlomilo. Opäť nastalo obdobie nocí, kedy som nedokázala zažmúriť oči, iba som donekonečna sužovala svoju dušu nezmyselnými otázkami. Vtedy to prišlo. Presne vtedy. Niečo zo mňa odišlo a už sa to nikdy nevrátilo.
Chcem len chrániť samu seba
Odvtedy už nebojujem. Skúsenosti mi navrávajú, že to bude vopred prehratý boj. Nikdy som totiž zo vzťahu neodišla ako víťaz, tak odkiaľ mám zrazu vziať presvedčenie, že tentokrát to bude iné? Nie. Už naozaj stačilo. Odvtedy už len odchádzam. Síce stále zlomená, ale nie tak, ako v časoch, keď som na odchod nemala ani len pomyslenie.
Robím to hneď z dvoch dôvodov. Dnes už viem, že každá chvíľa strávená po boku človeka, ktorý ma už raz sklamal, je zbytočná. Nedávam viac druhé šance. Aj jedna je po tom všetkom, čo mám za sebou, priveľa. A taktiež viem, že ak by som zotrvala na tom istom mieste, môj pohľad na osobu, ku ktorej niečo cítim, sa zmení.
Už to nebude niekto, koho spoločnosť mi navodzuje príjemné pocity, a práve táto zmena mnohokrát bolí najviac. Ak sa dlhodobo pozeráme do tváre niekomu, kto nás zrádza jedna radosť, spôsobuje nám to viac bolesti než náhly odchod. Transformácia z milujúcej osoby na bezcitného netvora privádza zamilovaného človeka do absolútneho šialenstva, ktoré ho núti čoraz viac podliezať jeho vlastnú sebaúctu.
Dovoľme si odísť, prosím…
Je to to najlepšie, čo môžeme urobiť. Už nikdy nedovolím, aby ma moja viera v dobro iných prinútila zostať tam, kde môžem utŕžiť ďalšie rany na duši.
Dnes už nedávam druhú šancu.
Dnes už viem, že kto sklamal raz, dokáže to urobiť opäť.
Dnes som si istá tým, že odchodom nemôžem nič pokaziť.
Dnes už viem, že viac nechcem veriť nikomu.
Dnes možno pôsobím bezcitne. Ale má to svoj dôvod… Viem ho len ja a to mi stačí.
A tiež dnes dokážem lepšie akceptovať ľudí, ktorí pôsobia rovnako. Bezcitne, chladnokrvne a nedobytne. Cítim k nim dokonca o niečo viac empatie ako k ľuďom, ktorí sú priateľskí a otvorení. Tuším, že kedysi boli podobní ako ja, že určite boli časy, kedy sa správali úplne odlišne.
No dnes sú zlomení…
Prestali dúfať, prestali sa snažiť. A ja viem, prečo je to tak. Neodsudzujem ich. Za každou nedobytnou dušou sa totiž skrýva niekto iný. Niekto, kto sklamal, mimoriadne hlboko, a zanechal za sebou množstvo otázok. Niekto, komu bolo jedno, koľko škody napácha. Niekto, kto veľmi potreboval sklamať skôr ako ten druhý, aby nebol sklamaný on. A tak radšej zlomil iné srdce než to svoje.
Dnes už viem, že… navonok bezcitní ľudia, sú práve tí najcitlivejší. No viac si už nedovolia dať to najavo. Vedia, že by sa tak stali zraniteľnými a to už, po tom všetkom, čo si prežili, nechcú.
Coverphoto: Photo by Anatol Lem on Unsplash