Niekedy, keď počujem na koncerte tú pesničku, spomeniem si na teba.
Na to, ako sme si sľúbili priateľstvo na celý život. Ako si povedal, že si nikdy nenájdem poriadneho chlapa, lebo nie som normálna.
Spomínam, ako nášmu priateľstvu nikto neveril… ako hovorili, že sme sa zbláznili. My sme však vtedy, v tej dobe, boli naozaj blázni a užívali sme si to plnými dúškami.
Lebo vtedy sme mohli. A ja ďakujem za každú sekundu z toho obdobia. Viem však, že dnes by to už nefungovalo. Lebo sme sa zmenili.
Priateľstvá niekedy netrvajú večne.
pinterest.com
Niekedy je to naozaj neuveriteľné. Ako sú ľudia našou oporou v najhoršom období nášho života. Ako sme my oporou pre nich. Ako prežijeme spolu roky života. Ako spolu plačeme, spolu sa smejeme a vieme o tom druhom každú maličkosť. Potom sa zrazu pomaly zo dňa na deň vytratíme jeden druhému zo života a ide to tak prirodzene. Akoby to tak naozaj malo byť… Akoby naše role v živote toho druhého už skončili.
A možno naozaj podľa nášho životného scenára mali trvať iba istý čas.
Človek ako ja, ktorý cíti všetko o trochu viac, sa občas zamyslí a cíti to prázdno, ktoré každý jeden človek svojím odchodom zanechal.
Je to prázdno s ktorým sa naučíme žiť. Aj keď už tomu človeku nikdy viac nemôžeme napísať, lebo vieme, že už má iný život. A vlastne ani nás by už nezaujímali jeho problémy. Na toto miesto príde iný človek, iný priateľ. Aj keď nikdy nebude rovnaký ako ten predtým… Ale bude presne taký, akého v ten čas budeme potrebovať.
Sú však priatelia, ktorí s nami zostanú celý život…
Práve oni nám pomáhajú prežiť straty, ktoré nás sprevádzajú životom. Za život stratíme aj zopár „lások.“ Ľudí, s ktorými prejdeme dôležité úseky našej cesty a potom si uvedomíme, že nie sú ani zďaleka to, čo v živote hľadáme.
Niekedy si to však uvedomíme až po istom čase.
Po tom čase, počas ktorého budeme mať pocit, že necítime absolútne nič. Kedy v nás zostane doslova prázdna diera a naše srdcia a duše potrebujú čas na regeneráciu. Čas na to začať znovu fungovať, a veriť v krajšie zajtrajšky.
Keď si však tento čas doprajeme, budeme sa cítiť, akoby sme sa znovu narodili. Každá jedna láska nám niečo dá a koniec koncov budeme radi, že iba ten jeden, ten pravý naozaj zostane.
Je tu aj prázdno, na ktoré neexistuje liek.
pinterest.com
Prázdno, ktoré zostane navždy prázdnym miestom a nikdy na to miesto nikto iný nepríde… Akoby aj mohol?
Je to prázdno, ktoré zostane po človeku, ktorý odíde navždy. Ktorého už nikdy len tak nestretneme v potravinách na rohu. Nikdy viac mu nebudeme môcť napísať alebo zavolať. Jediné miesto, kde tento človek zostane žiť navždy, sú naše srdcia a spomienky.
S touto stratou sa nikdy nezmierime. Zvykneme si, lebo koniec koncov nemáme na výber.
Aj po rokoch sa však pri každom pohľade na oblohu budeme v duchu pýtať „prečo?“ A odpoveď, ktorá by nám pomohla, nikdy nedostaneme, lebo neexistuje.
Každý nosí v sebe iný druh prázdna. Každý jeden z nás prežíva odchody a straty inak. Jedno je však isté. Každý jeden z nás má stovky príbehov, o ktorých sa možno nikdy nedozvieme.
Coverphoto: unsplash.com
