Mala som strach… bála som sa byť bez teba v tomto mrazivom svete plnom tvárí, ktoré ale nemajú skutočný výraz, ktorým chýba pohľad, ktorý nám niečo prezradí… Bola som plná hnevu, plná sĺz, ktorým som zakazovala vyjsť von… Občas som si nebola istá sama sebou, svojím rozhodovaním, svojimi myšlienkami a TO je niečo, s čím som sa odmietala zmieriť…
Vieš, bývali časy, kedy by som za teba pokojne dala i ruku do ohňa. Pamätám si, ako som ťa bezhlavo bránila pred ostatnými, keď nevideli to, čo ja. Toho úžasného, milujúceho muža, ktorý bol len môj… Dokonca som si myslela, že mám tvoje srdce na svojej dlani, že si mi ho daroval so všetkým, čo k tomu patrí. A, samozrejme, ty si to moje mal taktiež, bolo len tvoje a cítilo sa bezpečne. Úprimne… neviem, ako sa to stalo, že ti tak dôverovalo a necítilo ten chlad z tvojej dlane… necítilo, že ho nedržíš pevne.
Bezhlavo ti verilo… Milovalo ťa.
A v tom jedinom momente, kedy si za mnou zavrel dvere a rozhodol si sa pustiť moje srdce na zem, vtedy nastal ten pravý strach. Ten skutočný, živý pocit v mojom tele, ktorý so mnou triasol, ktorý ma privádzal k tým nezmyselným myšlienkam… Čo je so mnou zle?
Presne taká som bola vtedy, keď si odišiel z môjho života. Stratená, unavená, sklamaná a hlavne chladná, lebo vtedy moje srdce skutočne ochladlo… Netvrdím, že sa to zmenilo zo dňa na deň, nemyslím si, že je to vôbec možné… Avšak nebola som na to sama, stále tu boli ľudia, ktorí stáli pri mne a neotočili sa mi chrbtom. Bolelo to, netvrdím, že nie. Zlomené srdcia jednoducho bolia… Ale zvládla som to a DNES by som ťa rada zoznámila s mojím novým JA… S mojím silnejším JA…
Dnes už nemám strach, pretože až strata teba mi ukázala, že stratiť SEBA samu je najväčšia strata.
Už nemám hnev vo svojej duši, pretože som ti odpustila. Sebe som dopriala pokoj práve tým, že som sa prestala obviňovať za všetko, čo sa stalo, a prestala som viniť aj teba za to, že si odišiel… Za to, že si sa ani neotočil a nespýtal sa, či nepotrebujem pomoc. Už sa netrápim nad tým, prečo sme sa k sebe prestali správať ako slušní ľudia alebo prečo si už nevieme povedať ani jedinú vetu. Už nemám chladné srdce… ohrialo sa, pretože prestalo odmietať lásku inú než tú od teba.
Cítim sa fantasticky, vážne. Viem, že je tu pre mňa celý svet a som pripravená ho preskúmať. Som pripravená nebyť sama, a keď raz niekto príde, nepoviem mu nie… Cítim sa silnejšie ako kedykoľvek predtým, cítim sa, akoby som sa znova narodila, a je to krásny pocit…
Nakoniec som pochopila, že to bolo práve tvoje rozhodnutie odísť, ktoré ma priviedlo späť k životu… K takému, aký ma robí šťastnou, k životu, ktorý patrí mne. K lepšiemu životu…
Coverphoto: thoughtcatalog.com