Všetci do tohto sveta vysielame signály, že hľadáme lásku. Naše srdcia po nej priam pištia, a keď ju nepociťujú, upadáme do zúfalstva. Len čo dosiahneme istý vek, ocitáme sa v bludnom kruhu, ktorý nemá konca, a všetko sa točí len okolo hľadania toho pravého. A vtedy, keď máme pocit, že sme ho už našli, postupujeme do druhého levelu, v ktorom mnohokrát všetko poriadne zbabreme…
Tak sa mi zdá, že si väčšina ľudí láskou kompenzuje svoje nedostatky, komplexy a prázdne miesta v duši. Skutočne musíme kvôli svojim vnútorným problémom zničiť aj srdce iného človeka?
pinterest.com
Láska nie je na to, aby nás liečila…
Je to cit, ktorý si musíme zaslúžiť. Iba vtedy, keď máme v sebe všetko vysporiadané, môžeme stretnúť pravú lásku. Prasknuté srdce, srdce plné závisti, hnevu alebo žiaľu nie je schopné lásku dávať a bohužiaľ ani prijímať… Kým si nedoliečime staré zranenia, je možné, že tú pravú lásku skutočne stretneme, no my z nej urobíme lásku „ľavú.“ Vymodelujeme z nej niečo, čo nás ešte dlhé roky bude strašiť a prenasledovať v podobe ďalších a ďalších zlých pocitov.
Človek nemusí mať paranormálne schopnosti, aby to videl… lesk a biedu dnešných vzťahov, ktoré slúžia len ako náplasť na staré boľačky. Navonok tak žiarivé, no vo vnútri… tam sa už o dokonalosti hovoriť nedá. Často ide o dvoch zúfalcov, ktorí sa jednoducho len našli a buď si chcú svojím zvonku perfektným vzťahom niečo dokázať, alebo, v tom horšom prípade, ním chcú niečo dokázať svojmu okoliu.
pinterest.com
Láskou sa nechváli. Láska sa preciťuje potichu.
Najčastejšie máme chuť postovať na sociálne siete šťastné fotografie práve vtedy, keď to šťastie nepociťujeme. Sme po rozchode, niekto nás vytočil, ktosi nám chrstol pravdu do očí a my mu ju chceme vyvrátiť. A tak sa začína maratón zdieľania fotiek, kde hlavnou výhrou je čo najväčší počet lajkov.
Podobne to je aj vo vzťahoch. Osobne som sa už presýtila všetkých tých „cute“ párov, ktoré sú na displeji môjho telefónu zamilované až po uši. No keď ich človek stretne v reálnom živote, má chuť plakať. V ich očiach je skôr nenávisť, vidím na nich, že by jeden druhého najradšej opľuli, ale rozísť sa nemôžu, pretože by to bol šok pre ich followerov a oni by museli vysvetľovať, kam sa tá nikdy neexistujúca láska vlastne podela. A hlavne – už by pri sebe nemali bábku, s ktorou sa môžu chváliť pred svojím neskromným virtuálnym obecenstvom.
pinterest.com
Vzťah nie je počítačová hra, ktorú možno v momente vypnúť a zabudnúť na ňu.
Myslime na to vždy, keď to budeme opäť skúšať. Keď sa v našej blízkosti zjaví niekto, kto by zapadal do nášho vkusu. Mali by sme si uvedomiť, že ak vstúpime do ďalšieho vzťahu, tento človek už svojím spôsobom navždy ostane v našom živote a aj my v tom jeho. Možno len ako spomienka, ale aj tak.
Necháme sa ním ovplyvniť a rovnako ovplyvníme aj my jeho, preto by sme vždy, keď pocítime chuť zahrať si lotériu s názvom láska, mali zvážiť aj všetky jej negatíva. Ak ešte mysľou zablúdime k bývalému alebo bývalej, nie je ten správny čas. Nový človek nám nepomôže dostať sa z toho, čo cítime v hlbinách našej duše, kam máme prístup iba my.
Milujme naozaj… Srdcom, nie očami. Milujme potichu a bez toho, aby sme tým niečo dokazovali sebe alebo iným. Milujme len vtedy, keď sme pripravení milovať, nie keď sa cítime osamelo. Pretože iba vtedy môžeme spoznať pravú lásku… keď za ňou nečíhajú žiadne skryté úmysly.
Autor: Michaela Švoňová
Coverphoto: Photo by David Calderón on Unsplash
