Neviem, kde by som našla odpoveď na moju otázku. Asi žiadna webová stránka, žiadna kniha a ani žiaden lekár, ak by som sa ho to odvážila spýtať, by mi tú odpoveď nedal. Stratila som nádej, že na to prídem skôr, ako sa tak stane. Teda stále dúfam, že sa to raz stane. Dúfam, že ma spomienky na teba nebudú bolieť navždy.
Ak by mi niekto ponúkol aj milión za to, aby som mu opísala, ako sa práve cítim, nedokázala by som to. Už dlho to nedokážem opísať, hoci sa o to snažím, pretože som chvíľu verila, že by mi to aspoň trochu pomohlo. Neviem, či som jediná na svete, ktorá sa stráca v tom, ako a čo presne cíti. Je to kombinácia toľkého množstva emócií, no ani jednu z nich nie som schopná pomenovať slovom.
Už som sa zmierila s tým, že je koniec.
pinterest.com
Táto fáza u mňa netrvala dlho. Nechala som ťa ísť, mysliac si, že ak to bolo také jednoduché na začiatku, pôjde to ako po masle aj naďalej. Skutočne to nebol ťažký rozchod. Neboli slzy, hádky ani výčitky. Rozišli sme sa, pretože sme obaja uznali, že to tak bude najlepšie. No potom sa to kdesi zaseklo a ja sa už niekoľko mesiacov nehýbem. To, čo cítim, sa nijako nevyvíja, iba to stagnuje a ja som každým dňom čoraz viac bezradná.
Stále neviem pochopiť, prečo to nejde, prečo ťa zo seba nedokážem vyhnať. Vnútorné zmierenie s tým, že už viac nebudeme spolu, som dávno našla. Nemyslím si, že by som tajne dúfala po tom, aby sme sa k sebe vrátili, viem o všetkých rizikách, ktoré by to nieslo a nechcem ich viac podstúpiť. Tak sa potom pýtam prečo. Prečo sa nedokážem preniesť cez jednu vec…
Odohráva sa to v mojom srdci bez toho, aby som s tým vedela niečo urobiť.
A to je na tom celom to najhoršie. Nerada priznávam, že svoj život nemám vo svojich rukách a som závislá od iných. O to ťažšie je to teraz, ak vlastne neviem, od čoho konkrétne som závislá. Čo presne mám zo svojej duše vyhodiť, čo mám opraviť a čo musím začať robiť inak, aby som sa toho, čo ma už dlho trápi, zbavila.
pinterest.com
Najviac bezmocní sme vtedy, keď nevieme, voči čomu bojujeme. Keď sa každé ráno budíme s tým, že nás čaká ďalší deň, počas ktorého budeme zvádzať boj sami so sebou a so svojimi pocitmi, ktoré sa zjavujú v tej časti našej duše, ktorej nie sme schopní porozumieť.
Skutočne sa musíme zmieriť s tým, že niektorí ľudia v nás zanechajú stopu, ktorá nikdy nezmizne? Naozaj sa musíme naučiť žiť s pocitom, že na niekoho, koho sme milovali, už nikdy viac nezabudneme? A chceme naňho vôbec zabudnúť? Pretože ja odpoveď na túto otázku zatiaľ nepoznám.
Nie som osoba, ktorá by vždy za každú cenu šla hlavou proti múru. Rokmi som sa naučila, že tam, kde nám nik neotvorí dvere, nemá zmysel vstupovať. A to je možno dôvod, prečo voči sebe cítim výčitky, keď si priznám, čo mi napadne pri myšlienke na teba. Zvyknem premýšľať, čo práve robíš a či si na mňa rovnako spomenieš aj ty.
A závidím ľuďom, ktorí môžu povedať, že si stále súčasťou ich života.
pinterest.com
Závidím im každú hlúposť, ktorú s tebou prežijú, každú chvíľu, ktorú strávia v tvojej spoločnosti. Závidím im to, že počujú, ako sa smeješ, a zaujíma ma, či si dokážu všimnúť, že sa ti vtedy vytvoria malé tenké vrásky okolo očí. Ja som tento pohľad milovala. Tie vrásky boli zárukou toho, že si sa rozosmial od srdca. A keď som dôvodom tvojho smiechu bola ja, prípadne to, čo som urobila alebo povedala, cítila som sa ako víťaz. Nebolo pre mňa lepšej odmeny než to, keď si sa úprimne smial.
Závidím iným každý okamih s tebou. Nie preto, že by som chcela byť na ich mieste. Ale preto, že oni tú možnosť ešte majú a ja už nie… My dvaja už spolu nikdy nemôžeme byť, nemôžeme si vychutnávať vzájomnú prítomnosť, pretože to, čo by neskôr nastalo, by bolelo oveľa viac, ako bolí tá prázdnota teraz.
Verím, že si šťastný. Ale na druhej strane… som kvôli tomu smutná. Viem, je to divné, ale nedokážem s tým nič urobiť. Chcem to, no tiež mi to ubližuje. Zraňuje ma práve to, že budeš šťastný bezo mňa, hoci ja ti to šťastie veľmi prajem. A bolí ma práve uvedomenie si, že ja ťa už viac nikdy nebudem vidieť šťastného.
Občas sa pýtam, prečo je to možné… Prečo máme spoznať človeka, niečo s ním prežiť a potom ho pustiť preč želajúc si jeho šťastie. A neskôr potichu trpieť pri tom, ako je opäť šťastný bez nás…
Autor: Ingrid
Coverphoto: Photo by Dejan Krstevski from Pexels
