Vieš, myslím, že v priebehu života sa naučíme nespočetné množstvo vecí. Jednou z nich je aj to, prečo a ako nedržať ľudí nasilu v našich životoch. Či už ide o vzťah, alebo kamarátstvo. Keď niekto chce ísť, musíme mu otvoriť dvere a zamávať na rozlúčku… Nečakať na: „dovidenia.“ Ľudia jednoducho prichádzajú a odchádzajú…
Ale tento článok nemá byť o tom. Má byť o tom, ako som sa naučila nečakať, že sa ľudia vrátia, lebo oni to nespravia. Nečakať na nich s otvorenými dverami, lebo si len zbytočne spravím v živote prievan. Už viac nemám potrebu postaviť sa ľuďom do cesty a začať ich presviedčať o tom, že majú zostať v mojom živote, lebo bezo mňa to nebude ono… Už viem, že bude. Že aj keď oni odídu, je to v poriadku… lebo je to ich rozhodnutie.
Neozývam sa ľuďom, ktorí sa neozývajú mne.
pinterest.com
Nesilím kávu a stretká, ktoré sme museli dohadovať týždeň a aj tak sa väčšinou neuskutočnili. A aj keď náhodou áno, tak sme si už v podstate nemali čo povedať… alebo skôr nechceli. Už si nebudujem k ľudom tak silný vzťah ako predtým. Už im nechcem dať šancu ublížiť mi.
Nechcem, aby sa stávalo to, že oni odídu bez slova a ja budem smutná čakať na telefonát, ktorý sa nikdy neuskutoční. Nejde o to, že by som si nevážila ľudí alebo že by mi na nich nezáležalo. To skutočne nie. Niekedy som mala pocit, že mi na nich záleží až príliš. Že som sa ozývala a zaujímala som sa až príliš, ale keď som to nerobila ja, oni sa neozvali vôbec.
Zo začiatku som bývala sklamaná, že kamarátstva už nie sú ako predtým a že ľudia sa jeden o druhého nezaujímajú. Že im chýba empatia. Že vzťahy sú čisto o egu dvoch ľudí, ktoré neustále bojujú medzi sebou. Potom som však začala takých ľudí zo svojho života púšťať.
Otvorila som dvere dokorán a nechala som odísť každého, kto mi do života vnášal iba negatívne veci. Prestala som chodiť von s ľuďmi, ktorí sa neustále iba sťažovali a nikdy sa ani len na chvíľu nepozastavili a nepoďakovali za to, čo majú.
Pustila som aj ľudí, ktorí už dávno boli na odchode, len som im nejako tie pomyselné dvere odmietala otvoriť…
pinterest.com
Niekde na konci tohto procesu som si uvedomila, že v mojom živote zostalo naozaj len pár ľudí. Iba takí, ktorí tam naozaj patria. Ktorým keď sa náhodou neozvem týždeň, lebo nemám akurát čas, tak sa ozvú aj sami. Zostali aj ľudia, s ktorými sa niekedy nestretnem aj mesiac, ale viem, že keby som niečo potrebovala, na nich sa určite môžem spoľahnúť. Myslím, že je to normálne. Že čím sme starší, tým máme menší okruh ľudí okolo seba.
Preto ťa prosím, púšťaj ľudí zo svojho života a nedrž ich tam nasilu. Daj im slobodu, aby sa svojvoľne rozhodli, či chcú alebo nechcú zostať. Zo začiatku to bude možno ťažké. Možno stratíš najlepšiu kamošku z detstva, s ktorou máš asi milión spomienok a zážitkov, ale nakoniec si aj tak uvedomíš, že ste dospeli a stali z vás úplne iní ľudia, ako ste boli predtým.
Vážiť si ľudí je jedna vec, ale nezabúdaj, že vážiť si samu seba je ešte dôležitejšie.
Coverphoto: unsplash.com
