Občas v živote nastanú chvíle, kedy v nás už nie je čo zlomiť. Predchádza im obdobie, počas ktorého sme sa nechali sklamať hneď niekoľkokrát. Obdobie, kedy sa nám začínajú rúcať predstavy a my prichádzame na to, že realita sa poriadne líši od toho, ako sme si ju vysnívali. A práve vtedy sa to stane. Pozrieme sa na človeka, ktorý pre nás tak veľa znamenal, uvedomíme si, že už môže urobiť čokoľvek…

Naozaj čokoľvek a nám to bude jedno. Neurobí to s nami nič, už zrazu nemá tú moc zraniť nás. Sklamania nebolia, nesplnené sľuby nám nespôsobia žiadnu bolesť. Ten človek by z nás mohol doslova vymlátiť dušu a my nepocítime nič. Žiadnu bolesť, ľútosť ani strach.

unsplash.com

Vždy som si myslela, že opakom lásky je nenávisť…

Žila som v domnienke, že práve tento zákerný cit nasvedčuje, že láske už odzvonilo. Ale odvtedy už prešiel istý čas a ja som to konečne pochopila… Nenávisť nie je protipólom lásky, je skôr znakom toho, že chceme milovať, no čosi nie je v poriadku.

Naznačuje, že milujeme, ale cítime sa pri tom bezmocní, slúži ako obrana, aby nás ten, koho nešťastne ľúbime, už viac nezranil. Skutočným opakom lásky je však ľahostajnosť.

Práve ona je tá, ktorá nad láskou zvíťazila, zahubila ju a všetky jej črepiny odhodila preč. Tam, kam príde ľahostajnosť, sa už láska späť nevráti, pretože na to nemá dôvod. Vie, že by bola zbytočná, že už pre ňu viac v žiadnom srdci nie je miesto.

A tak som si uvedomila, že je koniec…

Bolo to práve vtedy, keď som zistila, že nech on urobí čokoľvek, je mi to jedno. To, čo ma predtým mrzelo, vo mne viac nezanechalo žiadnu bolesť. Veci, ktoré som kedysi chcela napraviť, pre mňa prestali existovať. Už som nemala dôvod namáhať sa, niečo dokazovať, o niečo prosiť… prestala som sa snažiť a tá prázdnota, ktorá si našla miesto v mojej duši, so sebou nepriniesla žiadne emócie.

Bol to stav, kedy sa všetko z mojej duše vytratilo. Akoby som žila v bubline, ktorá ničomu tam vonku nedovolí, aby sa ku mne predralo. Iba som sa ticho pozerala na človeka, ktorý kedysi vo mne dokázal rozpútať toľko citov, a vnímala som len prázdnotu. Nič z toho, čo som pociťovala predtým, tam už nebolo. V mojej duši, ani v mojej hlave a v srdci už vôbec nie. Pozorovala som to a ničomu som nerozumela.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Vieme oplakať aj takú lásku, ktorej koniec si zaslúži oslavu

Nie, nechcela som to späť. Ani lásku, ktorá ma dlho ničila, ani záujem, ktorý som ešte niekoľko dní predtým vyvíjala. Vedela som, že sa už ku mne nevrátia a ja som sa cítila spokojne. Ak je na tom niečo smutné, tak je to práve fakt, že mne smutno nebolo. Za ničím, o čo som kedysi tak namáhavo bojovala. No napriek tomu som nepocítila ani len to… Ani len smútok kvôli tomu, že už žiadny smútok necítim.

unsplash.com

Aj takto môžu vyzerať konce…

Ako chvíle, kedy sa už o lásku prestaneme biť. Ako pocit, kedy prídeme na to, že už nás on viac nedokáže zraniť. Ako rezignovanie a totálny chlad voči niekomu, kto v nás vždy vedel zapáliť ten oheň. Ako pohľad do očí, kde sme predtým videli tak veľa, a teraz sa len pýtame, čo sme tam vlastne hľadali. Ako trpký úsmev pri otázke, prečo sme tak dlho bojovali práve o tohto človeka, ktorý už pre nás nie je ani príťažlivý, ani zaujímavý. Ako ľahostajnosť, ktorá pohltí všetok cit, ktorý bol len nedávno tak silný.

Občas sa pýtam, kedy sa to stalo a za akých okolností. Prišlo to tak náhle a ja som všetkému navôkol prestala rozumieť. Bolo to, akoby som sa prebudila z poriadne dlhého sna, ktorý ma len vyčerpával, a potom som sa s chuťou vrhla na nový deň.

Možno tú ľahostajnosť privolal sám… Tým, že celý ten čas bol ku mne ľahostajný on, len to dokázal výborne maskovať za slová, ktoré by za iných okolností znamenali tak veľa. No vyslovené jeho ústami smerom ku mne nemali žiadnu váhu, žiaden zmysel.

A možno sa niečo vo mne toľkokrát zlomilo, sklamalo a popálilo, že som už k nemu nedokázala cítiť nič. Nič, iba ľahostajnosť, ktorá ma pred ním ochránila.

Coverphoto: Photo by Charlie Howell on Unsplash

Facebook komentáre