V to ráno som šla sama na kávu a ani doteraz neviem, prečo som to urobila. Nemám to vo zvyku, rána mám spojené s naťahovaním sa v posteli a nachádzaním motivácie, prečo vstať skôr ako desiatej. My ľudia pracujúci z domu si tento luxus vyspávania do doobedňajších hodín môžeme dovoliť bez výčitiek. No vtedy to bolo iné…
Čosi ma vyhodilo z postele už pred siedmou a ja som tak mala príležitosť vidieť svet aj v čase, keď ešte len vychádza slnko. Odvtedy už neverím na náhody, na prapodivné chvíle, kedy sa jednoducho udeje niečo, čo sa udiať (ne)malo. Odvtedy viem, že neexistuje nič také ako nebyť v správnom mieste na správnom mieste. Pretože vždy nás osud donúti prísť tam, kde sa máme ocitnúť, nech už je to z hocijakého dôvodu.
Teraz už viem, že sa to malo stať.
pinterest.com
A ďakujem nebesiam, že sa to stalo, i keď vtedy by sa vo mne krvi nedorezali. Bola to udalosť, akú jednoducho nevymyslíš ani nenaplánuješ. Proste som tam mala byť, v tom čase na tom mieste a vidieť to. Vidieť ho, ehm… s inou… Oboch nesmierne zamilovaných…
Keď som si na terase v kaviarni rozkladala svoj počítač, myslela som práve na neho a počítala, koľko dní zostáva do jeho návratu. Oficiálne bol na služobke a mal sa vrátiť až cez víkend, dokedy zostávali ešte štyri dni. A ja som si s touto vidinou v pokoji klepkala nôžkou popíjajúc kávu, až kým…
Až kým som ho neuvidela. Jeho. Môjho skoro manžela, pretože o tri mesiace sme sa mali brať. Môjho snúbenca, nastávajúceho alebo ho nazvime, ako len chceme, pokojne aj štipľavo. S inou ženou. Pobozkal jej ruku. Povedal zjavne niečo vtipné. Ona sa zasmiala a on sa ju v tom smiechu snažil dobehnúť. Zastali, objali sa a… O chvíľu vstúpili do kaviarne, presne tej istej, na ktorej terase som sedela aj ja. Prešli okolo mňa a ani si ma nevšimli. Oči mali totižto iba jeden pre druhého a svet okolo pre nich neexistoval.
A v tom momente sa zdalo, že aj môj svet prestal existovať.
Sedela som tam ešte hodnú chvíľu a pozorovala ich. Po piatom šťavnatom bozku som nechala čašníkovi na stole peniaze spolu so studenou nedopitou kávou. A nasledujúce štyri dni som čakala doma na neho, kým sa vráti zo služobky.
Prišiel… Ale len na chvíľu, pretože už mal zbalené veci. Nestačil sa vo dverách ani ohriať a doteraz nevie, prečo som to urobila. Síce si pýtal vysvetlenie, ale povedala som mu len: „V istom momente som ťa prestala milovať…“
Dobre. A teraz na vážnu nôtu… Vtedy v tom momente som tak veľa vecí stratila a zároveň veľa vecí aj pochopila. Zistila som, že láska nie je zárukou ničoho. Skutočne ničoho. Len čo sa zamilujeme, púšťame sa do poriadne nebezpečnej životnej etapy.
pinterest.com
Je to len o čakaní na to, čo sa môže stať. Kto kedy čo urobí. Kto kedy čo neurobí. Je to lotéria, do ktorej stavíte všetko, pretože máte pocit, že ste na koni a môžete si to dovoliť, až kým nezistíte, že ste mali byť o niečo opatrnejší, o niečo viac si strážiť to, čo ste dlhé roky zbierali, nadobúdali a schovávali si to pre seba.
Ak láske venujete všetko, čo máte, je to vaše rozhodnutie.
Ale počítajte s tým, že o to môžete prísť. Veľmi ľahko. Ako nič… Vďaka tomu, že som ho tam vtedy videla s druhou, si viac vážim samu seba. Pretože viem, že nič iné a nikoho iného v tomto živote nemám. Nikoho, na koho sa môžem viac spoľahnúť než na seba, už naozaj nikdy nenájdem.
A to je presne to, čo som sa potrebovala naučiť – postaviť samu seba na piedestál, určiť sa ako prioritu. Vždy som hľadela na iných a nedočkala som sa iného pohľadu, len takého, keď som sa z kúta pozerala, ako odchádzajú. Odo mňa. Od tej osoby, ktorá by im dala všetko. Ale on bol poslednou kvapkou. Vďaka nemu viem, že prvoradá som ja. A za túto lekciu mu budem ďakovať ešte dlho, hoci bolela.
V tom momente som ho prestala milovať. Bolesť sa miešala s obrovskou úľavou. Akoby som ihneď vedela, že viac nikomu nedám príležitosť zraniť ma. On bol posledný. Posledný, komu som verila bezhranične. A to je len dobre. Odteraz som na prvom mieste ja.
Autor: Romana
Coverphoto: Photo by Kleiton Silva on Unsplash
