Nevešaj hlavu a ak máš chuť plakať, pokojne si poplač. Dostaň to zo seba von a vôbec to v sebe nedus. Život mi ukázal, že nie je hanba priznať si, že už viac ďalej nevládzem. Všetci na to máme predsa právo… Podľahnúť tlaku, ktorý je na nás neustále vyvíjaný, podľahnúť tomu, čo cítime, prípadne by sme to cítiť nechceli. Pretože aj to sa občas deje, veď nie vždy je všetko ružové…
Ale to ešte neznamená, že je zlý, ťažký alebo nepekný celý náš život. Niektoré obdobia sú síce nepríjemné, avšak nemôžeme dovoliť, aby nám zatienili všetky pekné chvíle v našich životoch. Nemôžeme na základe niektorých skúseností a okolností ihneď zahodiť za hlavu všetky dôvody, pre ktoré by sme sa mali aj naďalej usmievať.
Viem, že sa to hovorí ľahko a ťažšie sa to počúva, ak si práve dopadla na tvrdé dno.
pinterest.com
No spomeň si, koľkokrát sa ti to už stalo. Koľkokrát si mala pocit, že si práve vkročila do obdobia, z ktorého už nikdy nevyjdeš preč. Nazdávala si sa, že nastal tvoj koniec a žiadne svetlo na konci tunela si nevidela. A ono to nejako pominulo. Prišli nové dni, prišli nové začiatky, prišli momenty, kedy si si povedala, že toto nemôže byť náhoda. Že sa to stalo iba preto, aby ti to pomohlo prekonať tú bolesť, ktorá sa zdala neprekonateľná.
A stane sa to aj teraz. Nemusíš tomu veriť a môžeš si myslieť, že toto sú len slová, ktoré ťa majú iba utešiť, no nič sa v skutočnosti nevyrieši. Ale opak je pravdou. Vyrieši sa to. Vyrieši sa to, ani nebudeš vedieť ako. Raz nastane ten moment, kedy sa konečne nerozplačeš od smútku, ale od dojatia a úľavy, že to máš konečne celé za sebou.
Niekedy musíme pocítiť bolesť. Strach či zdesenie… Jednoducho všetky tie nepríjemné pocity, ktoré ti spôsobujú bolesť na hrudi a nespavosť. Bolesť je niekedy potrebná, aby sme sa posunuli vpred. Aby sme nesedeli na jednom mieste, ale neustále sa v živote hýbali. Aby sme mali možnosť zažiť aj niečo, o čom sme si nikdy predtým nedovolili ani len snívať.
Pretože práve na to je bolesť dobrá…
Hovorí sa, že zúfalí ľudia robia zúfalé veci. A niečo na tom bude, avšak neplatí to len v negatívnej rovine. To zúfalstvo nemusia byť len kroky, za ktoré sa neskôr hanbíme. Môžu to byť skutky, ktoré robíme vtedy, keď už máme pocit, že nemôžeme nič stratiť. Keď síce cítime obrovský strach z toho, čo sa práve deje, ale zároveň aj slobodu pri vidine toho, čo by mohlo byť.
pinterest.com
A práve vtedy sa v našich životoch dejú tie správne veci. Keď odhodíme zábrany, ktoré nás predtým spútavali, keď pocítime bolesť tak veľkú, že prestávame myslieť na to: „Čo ak…“ Vtedy pocítime, aké to je, keď skutočne počúvame hlas svojho srdca a nebojíme sa riskovať. Pretože už vlastne nemáme čo stratiť.
Neboj sa bolesti, tú vždy dokážeš prekonať.
A je len na tebe, kedy to bude. Plač, ak máš chuť plakať. Nechaj všetko tak a vyhraď si niekoľko dní pre seba. Nezaujímaj sa o to, kde všade budeš chýbať, ver mi, každý si pár dní poradí aj bez teba. A ten, kto bude mať voči tomu výhrady, toho neskôr zo svojho života vyhoď. Nemá tam čo robiť, nie je to niekto, na kom by ti malo záležať. Dopraj si čas, aby si svoju unavenú dušu trochu uzdravila, a uvidíš, že ten proces bude ľahší a rýchlejší, akoby si sa navonok správala, že ti nič nie je.
Precíť všetky emócie, ktoré v sebe máš, a do ničoho sa nesiľ. Uvidíš, že opäť nastanú aj ružové dni. Prídu úplne samy. Raz jednoducho príde deň, kedy vstaneš z postele a povieš si, že máš chuť opäť postaviť sa svetu zoči-voči. Ver mi, raz sa vďaka tomu, čo cítiš teraz, budeš cítiť oveľa silnejšia.
Autor: Miroslava Čapáková
Coverphoto: Photo by Radu Florin on Unsplash
