Dnes už nie si súčasťou môjho života. Ale to ešte neznamená, že na teba nemyslím. Možno to robím ešte častejšie ako predtým – ako sa niečo pretrhlo či pokazilo a náprava už nebola možná. Si to presne ty, na koho spomienky spôsobia, že svoj pohľad zapichnem do zeme a silou vôle sa snažím zadržať slzy.
Viem, že recept na to, ako zabudnúť na niekoho, kto napĺňal moje dni a srdce, nie je. Ale zmierila som sa s tým… Som si istá, že raz to príde, a dovtedy… Budem deň za dňom sledovať, ako mi chýbaš čoraz menej. Až raz prídem na to, že mi už nechýbaš vôbec.
pinterest.com
Musím tomu veriť, pretože vidina tohto dňa je to jediné, čo mi zostalo.
Nič iné už nemám, iba nádej, že raz konečne zabudnem a pocítim, aké to je byť znovu slobodná. Neviem, či si to viem predstaviť… Ten pocit slobody a to, že jedného dňa nebudem cítiť tlak na duši, ktorý mi nedovolí dýchať.
Už dlho sa nachádzam v tomto stave, kedy ma škrie pocit akejsi necelistvosti. Spolu s tebou odišlo z môjho života tak veľa… Nie je to len o tom, že je prázdna druhá strana postele a ráno nemám komu povedať dobré ráno.
Odrazu vidím nezaplnené miesta aj tam, o ktorých som predtým netušila, že ich napĺňaš ty.
Dával si mi nádej mnohokrát. Bol si to práve ty, kto vo mne živil ten ohienok, že raz to bude dobré. No teraz sa karty obrátili a mne neostáva nič iné, len v sebe tú nádej udržať. Presne tú, ktorú som zo seba už raz vyhnala. Musím veriť, že raz na teba zabudnem a celé toto obdobie, v ktorom si hlavnou postavou, sa pre mňa skončí.
Niekedy nemáme na výber, musíme sa zmieriť s tým, čo prišlo, a pripraviť sa na mesiace plné bolesti, kedy nám chýba niekto, koho sme ešte pred časom považovali za doživotnú súčasť nášho života. A keď zistíme, že to už nie je pravda, zrazu musíme svoj svet nanovo vybudovať, zaplniť tie prázdne miesta na duši, ktoré po ňom zostali, niečím iným.
pinterest.com
Kým to všetko prejde, uplynie ešte veľa času.
Kým zabudnem, čaká ma ešte dlhá cesta. Fázu, kedy som si vyčítala, že som mohla pre nás dvoch urobiť viac, už mám za sebou. Teraz sa nachádzam v etape, ktorá na mňa pôsobí ako facka. Prebrala som sa do reality, pripustila som, že je koniec, a ja neviem, čo s tým.
Naozaj sa raz dozviem, že už máš inú? Že si ju získavaš presne tým, čím si si kedy získal aj mňa? Nasmeje sa pri tebe rovnako ako ja? Všimne si niekedy, že keď si smutný, snažíš sa najprv rozveseliť všetkých okolo, aby sa tá dobrá nálada preniesla aj na teba? Koľko času s ňou budeš musieť stráviť, kým si ťa celého prečíta a porozumie ti tak ako ja?
Desí ma to…
Ani sama neviem, čo presne, ale mám strach pred tým, čo ma čaká. Skutočnosť, že si každý pôjdeme svojou cestou a zážitky, čo počas dňa nazbierame, už nebudeme po večeroch spolu zdieľať, ma trápi.
Viem, že raz zabudnem, ale nie som si istá, či sa o teba niekedy prestanem báť. Dúfam len, že tá, čo príde po mne, pochopí, akého muža má po svojom boku a bude to vedieť oceniť. Hoci… To som dokázala aj ja. Oceniť to všetko, čo si pre mňa robil, a aj tak to nestačilo…
Autor: Frederika
Coverphoto: Photo by Joanna Nix on Unsplash
