Sú dve hodiny ráno a spánok neprichádza. S ťažkým povzdychom zo seba odkopnem perinu, cez ramená si prehodím teplú deku a vyjdem na balkón. Zhlboka sa nadýchnem a zahľadím sa do noci. Vonku pofukuje svieži jarný vánok, ktorý mi strapatí vlasy. Pritiahnem si deku čo najbližšie k telu a zapálim si cigaretu. Sledujem, ako sa dym pomaly stráca v tmavej noci, ktorá mi poskytuje bezpečnú anonymitu a úplnú samotu.
Myseľ mi zablúdi k príčine môjho ponocovania. Je to už rok, odkedy sme sa stretli naposledy. Rok odvtedy, čo sme sa poslednýkrát videli, rok od našej poslednej správy, rok odvtedy, čo sme spolu sedeli pri rieke do neskorej noci a snívali naše malé, veľké sny.
Rok, odkedy som sa dívala do tvojich hnedých očí…
pinterest.com
Odvtedy som o tebe nič nevedela, nič nepočula a pomaly, veľmi pomaly a bolestivo som si začala zvykať na to, že už nie si súčasťou môjho života. Až dodnes…
Z môjho života si odišiel presne tak, ako si doň prišiel. Nečakane. Dodnes si pamätám moment, keď si mi prvýkrát napísal.
Stála som na balkóne presne tak ako teraz a druhýkrát po sebe čítala tvoju správu. Už som ju takmer hodila do koša, ako plno iných pred ňou a po nej, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslela a klikla som na odpovedať.
Naše konverzácie boli prvé dni zbežné, po týždni som sa pristihla pri tom, ako sa pri tvojich správach usmievam, a po mesiaci sme si písali stále. Ráno, na obed, v práci, v škole, večer. Takto si sa veľmi jemne a nečakane vkradol najskôr do môjho života, potom do myšlienok, a o dva mesiace neskôr, keď sme sa prvýkrát stretli, aj do môjho srdca.
Nasledoval rok plný nekonečných správ, nekonečných stretnutí, nekonečných rozhovorov o všetkom a ničom, o snoch, o plánoch, o živote, o túžbach, o ranách z minulosti, alebo nekonečné doťahovanie sa na vtipoch, ktorým sme rozumeli iba my dvaja.
Boli to krásne okamihy, ktoré mali iba jednu jedinú chybičku krásy.
A tou bol tvoj trojročný vzťah… To, že si jej o mne nepovedal, si zdôvodňoval tým, že by žiarlila. Chápala som to. Mala by na čo žiarliť, naozaj. Trochu lepšiemu pozorovateľovi by nemohli uniknúť pohľady do očí, ktoré trvali vždy o niečo dlhšie, ako je u kamarátov bežné. Neunikol by jej ani spôsob, akým si sa na mňa pozeral, keď si si myslel, že ťa nevidím. A stopercentne by jej neunikol fakt, že sme si rozumeli aj bez slov. A tak sme sa stali jeden pre druhého tajomstvom, ktoré sme nikdy nepovedali ani najlepším kamarátom.
To, čo bolo medzi nami, sme nikdy nevyslovili nahlas. Ani jedenkrát, pretože sme nikdy nenašli odvahu pomenovať to. Alebo sme sa len báli, že ak to jeden z nás vysloví, strhne nás to ako prudká lavína. Ale čím viac sme sa tejto téme vyhýbali, tým viac sa to okolo nás vznášalo, a prenikalo to až za hranice zdravého rozumu.
Až napokon prišiel deň, kedy sme si obaja uvedomili, že takto to ďalej nejde.
Povedala som ti o dôvodoch, pre ktoré chcem ísť študovať do zahraničia, a ty si sa mylne domnieval, že sa snažím utiecť pred tebou a aj pred tým, čo cítim. Ach, zlato, nemal si ďaleko od pravdy, ale zarazil ma fakt, že si si myslel, že je to len o tebe. A pritom to bolo hlavne o mne. Mala som milión dôvodov, pre ktoré som túžila začať odznova v úplne inom meste, a ty si bol jediný dôvod, pre ktorý som bola ochotná ostať. Ale práve ty si ma presvedčil o tom, že som sa kedysi dávno rozhodla správne. Zachoval si sa dosť sebecky.
pinterest.com
Nechcel si byť so mnou, ale odmietol si sa ma vzdať a začať rešpektovať fakt, že mám aj svoj život. Že ďaleko od seba nám bude lepšie. Že naše odlúčenie časom prebolí, a to, čo bolo medzi nami, ukryjeme do tej časti svojho srdca, kde to síce bude žiť ďalej, ale nebudeme sa snažiť živiť to nádejou, že možno raz…
Že časom všetko vybledne a my sa s tým napokon zmierime.
Nepodporil si ma. Nepodporil si ma, aj keď si vedel, že to takto bude pre mňa najlepšie. Mal si možnosť zachovať sa tak čisto a nesebecky, ako to len šlo. Mohol si mi povedať pravdu, ale ty si to zaobalil do pekného obalu toho, že utekám pred problémami a sama pred sebou, namiesto toho, aby si sebe aj mne priznal pravdu: a to, že ma nechceš stratiť, ale nemáš ani odvahu byť so mnou.
Nikto nemôže kráčať po dvoch cestách, ktoré vedú opačným smerom.
Možno toho bolo veľa aj na teba. Možno si si ten posledný večer aj ty uvedomil, že takto to skrátka ďalej nejde. Že nemôžeme predstierať, že sme len priatelia, aj keď sme boli evidentne oveľa viac než len to. Možno si vnímal aj to, aká som z nášho vzťahu vysilená a unavená, aj keď som sa silou mocou snažila predstierať opak.
Nie, nedokázala som sa vzdať nádeje, rovnako ako som nedokázala uveriť tomu, že ju skutočne miluješ. A že ona skutočne miluje teba. Dodnes tomu neverím. Vypočula som si dosť vecí o tebe, o nej a o vás na to, aby som vedela, že to nie je pravda.
Ale ty si bol vždy taký. Vždy si volil ľahšiu cestu. A perspektívny usadený vzťah, ako si tomu často hovorieval, je predsa ľahšia cesta, ako vrhnúť sa do niečoho, o čom nemáme ani predstavu, ako to dopadne.
pinterest.com
Nič nenasvedčovalo tomu, že sa vidíme naposledy. Alebo tomu, že už sa viac neozveš. Ach, to, čo ma celé tie mesiace bolelo najviac, nebol fakt, že si sa rozhodol odísť, pretože by som sa mohla utešovať myšlienkou, že si urobil to najlepšie pre mňa. Čisto a nesebecky ma nechať ísť svojou vlastnou cestou. Nie… To, čo ma ranilo a položilo na totálne dno, bol fakt, ako zbabelo si to urobil.
Najviac bolí zbohom, ktoré nebolo nikdy povedané.
Ani slovo, nič. Nechal si ma úplne samu s miliónom otázok a žiadnymi odpoveďami. Zo dňa na deň si ma prinútil zvyknúť si na fakt, že si preč bez možnosti návratu. Kam zmizlo naše priateľstvo? Kam zmizli sľuby o tom, ako ostaneme v kontakte? To naozaj chceš, aby som po tom všetkom začala veriť tomu, že to pre teba nič neznamenalo?
Že ja som pre teba nič neznamenala? Že si si mnou len vypĺňal voľný čas? Myslíš, že je ľahšie pamätať si ťa ako hajzla, než aby si sa zachoval ako chlap? Prepáč, ale neverím tomu. Pre mňa nie je nič ľahšie ako zmietnuť to zo stola s tým, že si chrapúň. Zmieriť sa s tým a zabudnúť na teba. Ale neurobím to, pretože viem, že to nie je pravda. Príliš dobre ťa poznám a príliš dobre si na nás spomínam.
Dnes som ťa videla. Prechádzala som okolo tvojej roboty a zbadala som ťa. Srdce mi vynechalo dva údery a mala som pocit, akoby mi niekto vrazil ranu priamo do žalúdka. V tom istom momente si ku mne dvihol zrak a vnímala som, ako sa na chvíľu čas zastavil.
Odvrátila som tvár a šla ďalej…
Pretože nič viac som urobiť nemohla. Keď si odišiel, dvere si nechal otvorené, ale ja som ich dnes zabuchla. Pretože krok späť neexistuje. Ja už mám iný život a kontakt s tebou by mi príliš bolestivo pripomínal, čo som v podstate nikdy nemala. Teba. Mesiace, kedy som sa učila žiť bez teba a budovala svoj život na ruinách toho starého, sú vo mne stále živé a ja sa k nim už nechcem vracať.
Som spomienka, na ktorú nechceš myslieť, rana, ktorej sa nechceš dotýkať, bolesť, ktorú nechceš cítiť. Pretože ti pripomína, čo si mohol mať, a čo vlastnou vinou nemáš.
Cigareta dohorela. Nastavila som tvár vánku a nechala ho zotrieť slzu, ktorá ma pálila na líci.
Autor: Karin
Coverphoto: Photo by ActionVance on Unsplash
