Vždy keď sa to stane, potrebujem sa zavrieť doma a zostať v posteli schúlená tak dlho, kým si nepoviem, že je to preč. Tie spomienky, tie pocity, ktoré na spomienky nadväzujú. Akoby som sa chcela uistiť, že som konečne v bezpečí a nič z toho, čo sa mi dialo predtým, sa už nezopakuje. Preto tá posteľ, tá huňatá deka, čas, ktorý zrazu zastal, a všade absolútne ticho…
V týchto chvíľach potrebujem byť len sama so sebou, ako keby som si podvedome chcela vykompenzovať tie roky, kedy som na seba zabúdala. Vtedy len pozerám do prázdna, v ktorom doslova vidím nič a všetko. Myseľ mám zamestnanú obrazmi, čo som kedysi tak dlho od seba odháňala.
V každom jednom z nich si ty, niekedy sám, niekedy so mnou…
unsplash.com
Dnes mi však hlavou blúdi ešte jedna otázka: – Ako je možné, že vankúš, ktorý mi podopiera hlavu, nie je mokrý od sĺz? Doteraz tomu vždy tak bolo, hoci odkedy som tieto chvíle zažila naposledy, prešiel poriadne dlhý čas, možno i dva roky.
Áno, budú to dva roky, čo sme sa naposledy videli. Dúfala som, že už táto chvíľa nenastane, ale v našom živote sa jednoducho dejú náhody-nenáhody, ktoré nás zastihnú nepripravených.
Neviem, prečo som dnes šla touto cestou. Moja štandardná trasa vedie úplne iným smerom, ale práve dnes som si povedala, že sa mi nechce robiť zbytočnú obchádzku len preto, aby som sa vyhla toľkým semaforom. A tak som na jednom z nich zastala… Elegantne a pokojne s jednou rukou trochu vystrčenou von oknom som zastala vedľa… Teba.
To proste nevymyslíš. Boli noci, kedy som sa vozila prázdnym mestom a priala si, aby som tvoje auto niekde zahliadla. A dnes, keď si mi tak vzdialený, sa to stalo. Odpichla som to rovno pri tebe, nevediac, že keď sa pozriem doprava, uvidím tam tvoju prekvapenú tvár.
Bolo v nej presne toľko otázok, koľko som vo svojej duši nosila i ja, keď sme boli spolu…
Teda… Spolu ako spolu… Ja som ťa milovala a ty si si to užíval. Presne tak by som teraz náš vzťah opísala. Keď som sa obzrela tvojím smerom, vyzeral si, že máš chuť rozvinúť dlhšiu debatu. No našťastie, zelená v mojom pruhu naskočila skôr než v tvojom.
A tak tu teraz ležím a spomínam. Aj dnes som ťa nechala ďaleko za sebou rovnako ako pred rokmi. Viem, že si sa so mnou snažil dlho spojiť, no ja som spálila všetky mosty. Naši spoloční známi o mne nič nevedia, zmenila som číslo, bydlisko a hlavne… seba. To je jeden z dôvodov, prečo som tak náhle z tvojho života zmizla. Musela som to urobiť, musela som sa vtedy zaťať, pretože som prišla na to, že stratou teba získam späť seba.
unsplash.com
Vieš, už to nie som ja. Dnes by si ma viac nespoznal, hoci – paradoxne – ty si tou osobou, ktorá ma zmenila najviac. Vďaka tebe neverím sľubom, ale počkám si, kým sa naplnia, kvôli tebe si viac v hlave nestaviam vzdušné zámky, ktoré keď sa rozpadnú, prach tých snov mi nedovolí dýchať. Niečo zo mňa, tak príznačné a charakteristické pre moje „ja“, sa stratilo v tebe – v tvojich očiach, v tvojom úsmeve, v tvojom hlase, ktorý všetci tak milujú.
A ja som to doteraz nenašla obávajúc sa, že sa tak už nikdy nestane…
Musela som tieto prázdne miesta zaplniť niečím iným. Možno preto ani nechcem, aby si ma ešte niekedy videl, počul, pochopil a spoznal. Pamätaj si ma takú, aká som bola, keď som ťa milovala. Plnú života a vieru v ľudí, v ich dobrý zámer a v to, že ak niečo povedia, nejde o klamstvo. Presne táto žena, môj starý obraz, je s tebou spätý a patrí k tebe. Úprimne… Aj ja na tie časy rada spomínam.
Dnes by bolo zbytočné, aby sme sa rozprávali o čomkoľvek. Jeden druhému by sme už nerozumeli. Musíme sa zmieriť s tým, že všetko, čo zostalo nevypovedané, je dávno pochované v časoch, kedy medzi nami bola láska. A tie časy sú preč. Sú rovnako vzdialené ako moje staré „ja“, za ktorým mi je tak veľmi smutno.
Možno sa hneváš, že som ti nikdy nedala žiadne vysvetlenie. Jednoducho som sa prestala ozývať, zo dňa na deň, a ty si ešte dlho pátral prečo… I keď vlastne neviem, kto by mal mať väčší dôvod na hnev. Či ty, ktorý má v hlave len zopár otázok, alebo ja – osoba, ktorá v momente, kedy spálila všetky mosty, prišla o všetko, čo ju dotváralo, a musela sa odznovu vybudovať od úplných základov.
Dnes sme už len dvaja cudzinci, ktorých spája dávna minulosť. Najhoršie však je, že si každý z nás tieto chvíle pamätá inak. Preto sa už radšej nikdy nestretnime. Iba ak… by si mi chcel vrátiť všetko, čo si mi vzal.
unsplash.com
Vlastne som práve prišla na to, prečo ma pohľad na teba už vôbec nebolí…
Už asi viem, prečo práve neplačem. Jednoducho som sa so všetkým zmierila a stala som sa niekým iným. Keď tak nad tým premýšľam, všetko, čo som v tebe stratila, už späť ani nechcem. Zmenil si môj pohľad na svet, ktorý ak by som opäť získala, bola by som znovu bezradná.
A to sa viac nesmie stať. Áno, občas mi chýba to dievča, ktoré ťa tak šialene milovalo. Veľa sa rozprávalo s ľuďmi a málo času trávilo osamote. Dnes je všetkému inak.
Jediné, čo musím urobiť, je ubezpečiť sa, že sa viac nestratím v nikoho sľuboch a v nádeji, ktorou sa budem opíjať. Preto tu teraz iba ležím a všetku pozornosť venujem sama sebe. Počas tých rokov, kedy som ťa milovala, som na to totiž zabúdala…
Coverphoto: Photo by Dejan Krstevski from Pexels
