Chýbaš mi… Každý deň sa pýtam, kam si sa podela a prečo tu už zrazu nie si. Vieš, zvykla som si na teba, veď na dobré sa zvyká ľahko. Hriala si ma pri srdci, v ťažkých dňoch mi stačilo si len pripomenúť, že si tu so mnou, a všetko som zvládala ľahšie. Myslím, že každý z nás si zaslúži mať ťa pri sebe. Dokážeš vyvolať taký pokoj na duši ako nič iné na tomto svete.
Keď si sa rozhodla odísť, najprv som tomu neverila. Klamala som sa, že si stále so mnou a hľadala som ťa úplne všade. Verila som, že sa vrátiš a nechcela som si pripustiť, že raz budem žiť bez teba.
pinterest.com
Ale potom som to zistila…
Že ani láska nie je večná. Že raz je tu s nami a o deň na to zasa nie. Že je to cit tak prchavý, až sa v jeden moment môže vypariť všade okolo nás. Proste sa za ním iba budeme obzerať, vnímať, ako stúpa do priestoru a stráca sa, pociťujúc pritom úplnú bezmocnosť.
Niektoré lásky odchádzajú preto, že odísť musia. Majú našu dušu naplniť pokojom iba na istý čas a potom zmiznú, bohvie kam. Až vtedy všetci pocítime, čo presne nám tento cit dával. Dovtedy to berieme ako samozrejmosť, ako niečo, čo k nášmu životu patrí rovnako ako dýchanie. Ale tak, ako sa v jednu chvíľu už naše pľúca nemusia naplniť vzduchom, tak aj láska, ktorá nás povznáša, môže odísť.
Keď sa láska rozhodne odísť, nezmôžeme vôbec nič. Jediné, čo musíme urobiť, je prijať tie diery v našom srdci a naučiť sa akceptovať ich. Zmieriť sa s tým, že budú s nami naveky a že už navždy budú našou súčasťou.
Drahá láska…
Nezostáva mi nič iné, iba sa ti poďakovať. Za tie momenty, kedy som sa cítila jedinečná, v bezpečí a taká šťastná… Nie, nehnevám sa na teba za to, že si odišla, hoci spočiatku ma zúfalstvo v mojej duši k tomu hnevu prinútilo. Ale dnes… Dnes si uvedomujem, že si urobila to, čo si urobiť musela.
pinterest.com
Ak ešte raz navštíviš moje srdce, budem sa k tebe správať inak. Každý večer si budem pripomínať, aké mám šťastie, že pri mne ešte stále si. Nebudem sa sťažovať na hlúposti, ale každú z nich vyženiem zo svojej mysle uvedomujúc si, že to môže byť ešte horšie.
Na to, čo teraz cítim, nikdy nezabudnem. Dá sa to vôbec? Zabudnúť na prázdnotu a bezmocnosť, voči ktorej som ja taká maličká? Vždy som si myslela, že mám svoj život vo svojich rukách ja. Že dokážem všetko, čo si zaumienim… Ale ty, drahá láska, si ma naučila, že to nie je pravda.
Či chceme, či nie, každý cit je silnejší ako my
Máme ho vo svojej duši, ale nemáme nad ním moc. Chvíľu mu môžeme odolávať, ale nakoniec… Nakoniec sa mu aj tak oddáme. A to práve vo chvíľach, kedy to potrebujeme najmenej.
A preto tu dnes sedím a píšem tieto riadky. Aby som sa vypísala z toho zúfalstva, ktoré ma ničí. Aby som aspoň na chvíľu zabudla na smútok, ktorý mi nedopraje pokoj ani v noci. Aby som v týchto slovách vždy našla to, čo potrebujem. Aby som nikdy viac nezabudla na to, že ani láska nie je večná. Možno práve vďaka tomu, ak sa ešte raz usídli v mojom srdci, ju od seba viac nevyženiem.
Nie, už sa to nestane. Tieto chvíle mi budú navždy pripomínať, aká je láska krehká a ako sa zo dňa na deň môže z našich životov vytratiť.
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by Caleb Frith on Unsplash
