„Si úžasná kamoška, skvelá osoba a preto ťa mám fakt super mega moc rád.“
V prvom rade ti chcem povedať, že ti rozumiem. Možno sa hľadáš a možno už vieš, čo chceš. A ak nevieš, vieš minimálne, čo nechceš. Byť bútľavou vŕbou. Vkuse. Opakovane. Stále. Nie, nie si sebecká. Ty rada pomáhaš ľuďom. Ale tiež si len človek. Ako my všetci.
Chceš ľúbiť a byť ľúbená. Ibaže máš pocit, že ťa nikto nedokáže ľúbiť. Že niečo je s tebou zle. Furt ti víria hlavou tie isté otázky…
Nie som príťažlivá? Veľa sa starám? Málo sa starám? Je môj smiech divný? Čo ak som ho niekedy nechtiac opľula? Alebo mi smrdí z úst?
S niekým si sa stretávala a vo chvíli, keď si si povedala, že by to možno aj stálo za pokus, tak ti začal rozprávať o tej vysnívanej, s ktorou nemôže z nejakého dôvodu byť…
Ešte si si dávala nádej, že predsa len hovorí o tebe, no čím viac si ho počúvala, tým viac si videla to, že ty si preňho len kamoška, bútľavá vŕba, náhrada, plán B.
Čokoľvek z toho. Alebo rovno všetko naraz…
Ale veď doteraz to klapalo. To kedy sa stalo? A ako? A prečo? A to čo potom bolo medzi nami?
Mám pre teba novinku. To, že ti to celé rozprával, znamenalo len to, že z teba takto namäkko nikdy, ale že NIKDY nebude. Áno, verí ti. Ale si preňho len jeden z kamošov… V sukni.
Ach, kiežby sa ti to stalo len raz… Nestalo. Máš šťastie na týchto chlapcov. Priťahuješ ich. Nevieš, čo robiť ďalej. Či naďalej hrať formu tej super kamarátky, alebo sa mu priznať. Hlúposť. Vieš presne, ako by to dopadlo, a ty predsa oňho nemôžeš prísť, lebo ti veľakrát pomohol, lebo tu bol pre teba, lebo…
STAČILO!
Je mi jasné, že si teraz si zo seba maximálne zmätená. A ešte horšie je, keď sa motáš medzi viacerými chalanmi, lebo ani jeden z nich ti nedáva stopercentnú istotu, ale lietaš medzi nimi, lebo keď nemá náladu jeden, tak ten druhý ju určite má.
Veď on bol pre teba perfektný. Aj ten pred ním bol. A ten pred nimi takisto. A ten pred…
Nebuď smiešna a maj hrdosť!
Ty nie si odkázaná na nádeje. Si jedinečná osobnosť. A žiadneho „je to komplikované“ chalana nepotrebuješ.
Kamarátka: „Myslíš, že z toho niečo bude?“
Ty: „Netuším.“
A presne vtedy si si to mala uvedomiť. Ak to naozaj nevieš povedať, tak to nechaj tak. Odíď. Nájdi si aktivitu. Vypíš sa, vyspievaj, choď si zabehať, štrikuj. Čokoľvek. Daj si pauzu. Od neho. Od ľudí. Od vonkajších vplyvov. Buď sama so sebou.
Musíš sa naučiť ľúbiť samu seba, inak to budeš mať v živote ťažké. Zameraj sa na seba. Pretože pokiaľ nebudeš šťastná ty, nebude šťastný nikto v tvojej blízkosti. Ak sa ty nebudeš cítiť komfortne, nemôžeš čakať, že budeš mať komfortný vzťah.
Nevravím, že to je tvoja chyba. Vôbec. Nemusí to byť chyba ani jedného z vás a už vôbec nie, pokiaľ sa ti toto deje opakovane.
Mali ste sa od seba niečo naučiť. To sa stalo, takže teraz odíď.
Opusti ho. Ukáž mu, že bez neho vieš fungovať. Lebo vieš. A to, že si to teraz neuvedomuješ, neznamená, že tomu tak nie je.
Držím ti palce!
Autor: @whossimonne
Coverphoto: Photo by Pablo Merchán Montes on Unsplash