To, že som sa z našej (ne)lásky vyliečila, som zistila zo dňa na deň. Po dlhom čase, kedy som vyliečenie považovala za niečo nemožné. Zrazu som náš vzťah nevnímala ako krivdu, cez ktorú sa vôbec nikdy neprenesiem, či ako obdobie, ktoré som premárnila. Zrazu som to celé začala vnímať ako etapu môjho života, ktorá ma mnohému naučila.
Vďaka tebe už viem, že niektoré city nie sú večné. Stratia sa vo víre nášho života a raz sa stanú bezcennými, hoci kedysi mali obrovskú hodnotu. Jedného dňa, keď ich nebudeme chcieť pustiť preč, začnú nás v našom srdci ťažiť. Stanú sa okovami, ktoré naše srdce spútajú a zaplnia ho pocitmi, ktoré nám ublížia. Ak na lásku budeme príliš tlačiť, prestane nás hriať, no začne nás páliť. A čím viac budeme chcieť ten plamienok uhasiť, tým viac škody v našej duši napácha.
pinterest.com
Niečím podobným som si prešla aj ja…
Trvalo to dlho, dalo by sa povedať, že roky. Nemohla som sa z teba vyliečiť, pretože som ťa príliš často hľadala v dave. Príliš často som ťa tam aj zahliadla, hoci prešla len chvíľa, iba pár sekúnd, a uvedomila som si, že som ťa opäť našla aj tam, kde nie si. Príliš často som na ulici začula tvoj hlas, ktorý sa na ten tvoj však len podobal. Prípadne sa naň podobal len trochu, no ja som ho počuť chcela.
Príliš často som dúfala, že sa stane niečo, čo nás opäť spojí. Verila som v zázraky, krásne a nenapodobiteľné náhody, ktoré by naše cesty opäť spojili dovedna. Príliš často som dúfala, že sa medzi nami ešte nič neskončilo. Príliš často som k týmto predstavám utiekala a nahovárala som si, že raz to prežijem opäť, no tentokrát ešte intenzívnejšie, pretože si jeden druhého po tom odlúčení budeme oveľa viac vážiť.
Čím viac som to však robila, tým viac som upadala…
Predstavy o tebe boli ako vyvolávanie duchov. Len čo som na teba na chvíľu zabudla, opäť som ťa v sebe vzkriesila. Znovu som cítila tvoje dotyky, počula som slová vyslovené z tvojich úst, cítila som na svojej koži tvoju blízkosť.
Dnes mi to príde ako klamanie. Klamanie samej seba, zvrátený podraz vlastných nôh, po ktorom vždy nasledoval tvrdý dopad. Avšak ja som vždy vstala – vďaka tomu, že som mala pred očami našu spoločnú budúcnosť. Postavila som sa na nohy doslova čakajúc na ďalší pád.
pinterest.com
Čím častejšie som na teba myslela, tým viac sa moja bolesť prehlbovala. Až raz bola taká neunosná, že som sa už zo zeme nedokázala postaviť. Zostala som na nej ležať mysliac na hocičo iné, len nie na nás dvoch. Pretože v tej chvíli som už vedela, že ak v tom budem aj naďalej pokračovať, nikdy sa nič nezmení.
No celý tento proces trval nesmierne dlho a pokroky boli takmer nebadateľné…
Zo dňa na deň sa ich nedalo postrehnúť. No museli tam niekde byť. Inak by som tu dnes nebola a necítila sa ako vymenená. Ako niekto, kto získal od života nádej na nový začiatok. Zrazu ma spomienky nebolia, zrazu nechcem veľkolepý návrat.
Recept na rozchod neexistuje. Pomôže len nemyslieť. Na neho, na budúcnosť, ktorá sa nenaplnila. A to je práve to najťažšie – vyhnať zo seba myšlienky, ktoré boli predtým tvojou súčasťou a boli pre teba tak prirodzené ako západ a východ slnka. Ale ver, že to pôjde. Každým dňom na neho budeš myslieť čoraz menej. Až jedného dňa prídeš na to, že na neho myslieť nechceš vôbec.
Autor: Anonym
Coverphoto: Photo by Lucija Ros on Unsplash
