Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
A dlho som nevedela prísť na to, prečo je to tak. Myslela som si, že vekom vo mne klesá schopnosť bojovať. Bojovať za seba, za svoje šťastie, za miesto na tomto svete zaliate slnkom. Pozviechať sa z ďalších sklamaní, uvedomiť si, že sa niečo, čo môj život napĺňalo, skončilo, bolo pre mňa čoraz ťažšie. Až som to raz, sediac v úplnom tichu, celé pochopila.
unsplash.com
Nie je to o nedostatku sily bojovať. Nie je to o únave či o vyčerpanosti duše. Ani o tom, že už nemám chuť púšťať sa do nových vzťahov alebo životných príležitostí. Pretože tá chuť tam je – vždy v istom okamihu príde a ja sa jej nikdy nebránim. Je to však o niečom inom.
Každý nový koniec v nás prebúdza aj bolesť z koncov predchádzajúcich…
Otvorí sa v nás kniha trpkých spomienok, ktorej stránky sa nám samy listujú pred očami a my nemáme silu odtrhnúť od nich zrak. Stávame sa len bezbranným pozorovateľom tých najsmutnejším chvíľ nášho života, ktoré pocit z toho najčerstvejšieho sklamania len zosilňujú.
Prichádzame na to, že to prežívame opäť. Presne to, z čoho dostať sa von, trvalo roky rokúce. Zrazu sa ocitáme tam, odkiaľ sme sa ledva odplazili mysliac si, že sa táto etapa nášho života už viac nezopakuje. Netrvá dlho a vrátime sa k tomu, k čomu sme sa už ani len v spomienkach nikdy vrátiť nechceli.
unsplash.com
Ako čas plynie, o to ťažšie zvládame ďalšie konce, rozlúčky alebo rázne pretnutia niektorých vzťahov. Je to preto, že každá takáto skúsenosť nám pripomína všetko to, čo nás bolelo už predtým. Každým novým koncom, s ktorým sa musíme vnútorne vyrovnať, sa naše srdce zaplavuje aj takými pocitmi, o ktorých sme si mysleli, že už dávno preboleli. Pripomenú sa nám staré jazvy, ktoré nie sú celkom zahojené, no časom sme sa naučili s nimi žiť až tak, že sme si ich prestali všímať.
A tak nás celkom nebolí len to, že sa niečo ukončilo…
Ale skôr to, že sa niečo ukončilo znovu. My ľudia toho síce počas života potrebujeme cítiť mnoho. No ak je čosi z toho množstva najdôležitejšie, je to práve pocit bezpečia. Istoty alebo opory. Chceme vedieť, že sa na niečo alebo na niekoho môžeme spoľahnúť, že tu bude pri nás navždy, nech sa v našom živote bude diať hocičo.
Ak po niečom naozaj v hĺbke svojej duše túžime, je to práve pocit, že sme našli niečo, čo je večné. Stále či nemenné. Niečo, čo sa nikdy neskončí, nech sa stane čokoľvek. A práve konce nám tento pocit vezmú. Pocit, ktorý je pre nás kľúčový a vďaka nemu všetko zvládame ľahšie. A čo je najhoršie, každým koncom sa v nás otvárajú aj rany, ktoré majú na svedomí konce predošlé.
Coverphoto: Photo by Ben Eaton on Unsplash
