Občas sa zamyslím, prečo sa niektoré veci v našich životoch museli stať. Prečo si celým srdcom želáme dotknúť sa len jednej ruky, hoci sa k nám z iných strán načahujú aj také, ktoré by sa po nás nikdy nezahnali. Ich jediným prianím je držať nás silno a pevne v každej chvíli, no my sa nevieme odpútať od túžby chytiť sa len tej dlane, ktorá sa nám vždy vyšmykne a nikdy nás nedokázala úprimne pohladiť.
Občas sa pýtam, prečo hľadáme lásku tam, kde nie je, veriac svojim ilúziám a vzdušným zámkom. Prečo nás dokáže priťahovať niekto, pre koho my nie sme ani zlomkom jeho sveta, no on pre nás znamená celý vesmír.
Prečo láska nie je prirodzená a bezbolestná, no najviac sa o nej naučíme vtedy, keď nás zabolí. Prečo sa mnohokrát najhoršie správame k tým, ktorí sú k nám vždy dobrí, a k ľudom, čo nám naše city neopätujú vôbec, dovolíme, aby sme kvôli nim podliezali svoju sebaúctu…
unsplash.com
Možno to však zmysel má…
Hoci spočiatku ten zmysel hľadáme márne, pretože všetko, čo práve prežívame, sa nám zdá nezmyselné a absurdné. Možno najviac pochopíme vďaka momentom, ktoré nám vypália žeravé rany do srdca. Možno musíme všetko stratiť, aby sme sa opäť vedeli znova nájsť a aby sme pochopili, že to jediné, na čom skutočne záleží, nie je tam vonku… Ale nesieme si to v sebe.
Kým prídeme na to, komu môžeme skutočne bez obáv zveriť svoje srdce, uplynie veľa času, veľa dní, veľa chvíľ, kedy nás láska prinúti i nenávidieť. Seba, toho druhého, celý svet, lásku samotnú. Stratíme sa vo vlastných predstavách o šťastnom živote, zablúdime na ceste, o ktorej si myslíme, že nás na jej konci čaká niekto, kto nás nikdy nezraní. Necháme si pomotať hlavu a zjazviť srdce v mylnej nádeji, že tentokrát sa nám čakať a veriť oplatí.
unsplash.com
No možno sa musíme nájsť práve vďaka tomu, čo sme stratili…
Viem, že vo chvíľach, kedy tá strata bolí, nenájdeme nič. Iba kopec otázok, na ktorých odpovede prídeme až časom, a mnohokrát ich už nenájdeme vôbec. Len čo niekoho stratíme, len čo sa od niekoho konečne odpútame, nie je možné uvidieť príčinu toho, prečo sme to museli absolvovať. Sme tak otupení, tak zlomení, že všetky naše zmysly bažia len po tom, aby naša bolesť zmizla. A tak nám neostáva priestor na to, aby sme pochopili, že to bolo pre nás to najlepšie.
Až príliš často plačeme za niekým, koho strata by nám mala priniesť skôr úľavu. Pocit oslobodenia sa od niekoho, kto nám namiesto šťastia spôsoboval len bolesť. O čo ľahší by bol náš život, ak by sme skutočný dôvod našej straty videli hneď. Pretože ten dôvod tam je. Život vždy zariadi všetko tak, aby nám vrátil úsmev na tvár, a skôr či neskôr nás odpúta od niekoho, kto nás šťastnými nikdy nedokáže urobiť, hoci my si myslíme pravý opak.
A možno… Tie slzy, ktoré roníme za niekým, kto si ich nezaslúži, majú zmysel. Možno sa práve vďaka bolesti učíme pochopiť podstatu skutočnej lásky.
Coverphoto: Photo by Sarah Swinton on Unsplash
