Život nám do cesty postaví osobu, vďaka ktorej pochopíme, čo to znamená cítiť šťastie každou bunkou našich tiel. Roky predtým, ako sme ju stretli, sa zrazu zdajú fádne a nezáživné. Pýtame sa, ako sme mohli žiť bez neho či bez nej a ako sme sa mohli cítiť spokojne alebo naplnene… A potom nám toho človeka vezme. Zariadi všetko tak, aby sme sa s ním museli rozlúčiť, nám zostanú len spomienky a smútok v duši za všetkým tým krásnym, čo už nikdy nebude.
Jedného dňa chcem pochopiť zmysel týchto stretnutí a vzťahov. Majú nám ukázať, že nič nie je večné? Alebo je všetok ten smútok, ktorý nás potom zavalí, daňou za to nádherné, čo sme prežili? Niekedy si myslím, že by bolo lepšie, ak by sa to nestalo. Ak by som ho nestretla. Bola by som síce ukrátená o nádherné momenty, ktoré by som nezažila, ale viem, že by mi nechýbali. Nemôže nám totiž chýbať niečo, čo nepoznáme. A zároveň by som dnes nemala pocit, že každý deň bez neho je taký prázdny.
pinterest.com
Neviem, či tú prázdnotu raz dokážem zaplniť…
No čím viac času odvtedy prešlo, tým viac sa pohrávam s myšlienkou, že sa s tým musím zmieriť. Iné to už nebude. Prežila som niečo, čo už len tak hocičo na miske váh nevyváži. Táto osoba priniesla do môjho života niečo nové a ja dnes musím prijať len jedno… Už sa to nikdy nezopakuje.
Neviem, či mám byť smutná alebo šťastná aj napriek tomu, že dnes šťastie cítiť nedokážem. No potom si poviem, že nie každý má možnosť spoznať človeka, ktorého keď zo svojho života pustí, má pocit, že už nič nebude také ako predtým. Nie každý miloval a bol milovaný tak, že dni bez tej osoby mu pripadajú strašidelné. Nie každý mal možnosť prežiť lásku ako ja.
Poznáte ten pocit, keď sa vďačnosť za to pekné, čo je už za nami, prelína so smútkom? Keď viete, že vám už navždy bude chýbať niečo, čo sa nedá opísať slovami a nikto či nič to už nedokáže zaplniť? Viem, že raz opäť budem šťastná. Viem, že aj táto etapa môjho života sa raz definitívne uzavrie. No tiež viem, že nech si na neho spomeniem aj po rokoch, pichne ma pri srdci a dostaví sa smútok za všetkým tým, čo sa už nikdy nezopakuje.
Možno je to prirodzený kolobeh našich životov…
Neviem si to inak vysvetliť. Aby sa zachovala akási rovnováha, všetky intenzívne, nezabudnuteľné či krásne momenty musíme nejako splatiť.
A možno práve mesiace smútku za tým, čo už nikdy nebude, predstavujú akúsi trpkú splátku, počas ktorej životu odovzdáme aj kúsok z nás.
pinterest.com
Prijali sme to, čo nám nepatrilo. Možno sme kdesi v kútiku duše cítili, že to nie je to pravé. Možno každá nešťastná láska je stelesnená v pokušení, ktorého sa nevieme vzdať. Práve preto nás nesprávni ľudia tak veľmi priťahujú, dokonca až tak, že zabúdame sami na seba. A keď sa to celé skončí, nastal čas splatiť to. Smútkom a dňami, ktoré zapĺňa len prázdnota.
Každá nešťastná láska predstavuje obdobie, počas ktorého prijímame to, čo nebolo stvorené pre nás. A potom nám neostáva nič iné, len smútiť za tým, čo už nikdy nebude. Môžeme si byť istí, že niečo také sa už v našom živote nezopakuje. Nikdy. Navždy nám táto etapa ostane len v spomienkach a jediné, čo musíme urobiť, je prijať to. Zmieriť sa s tým, že tie najkrajšie veci sú možno zadarmo. No a potom sú tu také, ktoré budeme až doživotne splácať. Smútkom a nostalgiou, ktoré zo svojej duše nikdy celkom nevyženieme.
Autor: Elle
Coverphoto: Photo by Anthony Mapp on Unsplash
