Sú ľudia, ktorí nám budú chýbať navždy. Aj po rokoch si na nich spomenieme a povieme si, aké by to bolo, ak by stále boli súčasťou nášho života. Možno sú dni bez nich prázdnejšie. Možno prídu okamihy, kedy by sme dali všetko za to, aby sa niektoré veci nestali a my by sme mohli byť s nimi. Ale potom si povieme, že takto je to lepšie… Stále plačeme menej sĺz, ako keby sme im odpustili a skúsili to s nimi znova.
Niektoré krivdy totiž nie sú ani tak veľké… No doznievajú v nás dlho. Stali sa v čase, kedy sme ich vôbec nečakali. Stali sa s ľuďmi, od ktorých sme chceli niečo úplne iné. Ak by to urobil hocikto iný, nebolelo by nás to.
pinterest.com
Ale urobili to oni…
A nech by sme sa akokoľvek snažili odpustiť, vieme, že by to nešlo. Že by už nič nebolo také ako predtým. Jednoducho by to už nebolo ono – to, čo nám dnes tak veľmi chýba. Kdesi vo vzduchu by to celé, čo sa kedysi tak rýchlo zomlelo, zostalo nad nami visieť. Pohľady do očí by už boli o niečo viac podozieravejšie. Slovo dôvera by nás pri srdci pichlo vždy, keď by sme ho vyslovili nahlas. Pretože ľudia sa nemenia. To, čo urobili raz, urobia aj druhý, tretí či štvrtýkrát. A o to rýchlejšie, ako my podlezieme vlastnú hrdosť a pustíme ich späť do nášho života.
Dlho som sa pýtala, prečo sa to stalo. Prečo sa muselo udiať niečo, čo pretrhlo navonok tak pevné puto. Nevravím, že som ja nikdy nezlyhala. Zlyhala. Dokonca niekoľkokrát. A mrzí ma to dodnes. Ale vždy som sa to pokúšala vysvetliť. Ospravedlniť sa a urobiť všetko pre to, aby druhí pochopili, že šlo o skrat. Skutok, ktorý vyplynul zo situácie, a ja som mu v tej chvíli nevedela predísť.
No neskôr, s odstupom času, som prišla na to, že sa tomu predísť dalo. Čas a priestor na premýšľanie mi ukázal aj iné cesty. No vtedy som videla len tú jednu… A oveľa neskôr, keď tie najväčšie jazvy na srdciach už neboli tak hlboké, som prišla na jednu vec… Že sa to muselo stať. Ten vzťah, nech sa už dal zaradiť do akejkoľvek „kategórie“, až tak silný nebol. Kdesi v podvedomí som si toho človeka nevážila. A ani on mňa. Hrali sme sa na niečo, čo nie sme. Z malého plamienku kamarátstva sme vlastnými silami rozfúkali obrovskú vatru, ktorej sila bola poriadne nadnesená.
Verím tomu, že tie správne osoby nás nikdy nezradia. Nedovolí im to ich srdce. A tí, čo tak urobia, jednoducho nie sú stvorení pre nás. Možno mali byť v našom živote len chvíľu a možno vôbec. No ak by mali zotrvať navždy, nikdy by sa nestalo nič, čo by nás prinútilo uvažovať, či sú pre nás tými správnymi.
pinterest.com
Vždy si hovorím, že ak si nás niekto neváži, musíme sa oceniť my sami o to viac…
Viem, že na vás nikdy nezabudnem. Viem, že vždy, keď sa v kalendári objaví deň vašich narodenín, budem hodiny zvierať v ruke telefón a do správy vám písať slová, ktoré nikdy neodošlem. Stokrát ten text opravím a vymažem. A nakoniec si poviem, že si tieto vety poviem iba v duchu. Bude to tak lepšie.
Niektoré veci sa vymazať nedajú. Zanechali v nás príliš silné spomienky. Niekedy je potrebné sa s tým iba zmieriť. Zmieriť sa s tým, že to nezmeníme. Že sa to jednoducho stalo a pochopiť, že návratom späť k nim by sme si podkopli vlastné nohy. A na to nevidím dôvod. Vo svete, ktorý nás neraz skopne na zem, by sme práve my mali byť tými, čo sa dobrovoľne na tú zem nikdy nepoložia. Nikdy si nestrelia vlastný gól.
Ak niekoho vo svojom živote máme natrvalo, tak sme to práve my. Tí ostatní sú len vedľajšie postavy. A je len na nás, akú veľkú dôležitosť im dáme. Zrania nás len v takej miere, v akej to my dopustíme…
Autor: Michala W.
Coverphoto: Photo by Edgar Hernández on Unsplash
