Na dnešnej dobe ma fascinujú dve veci. Má totiž jedno veľké pozitívum a jedno – možno menšie, väčšie, možno adekvátne – negatívum. Jej dobrou stránkou je to, že nám dáva priestor na realizáciu. Môžeme všetko. Zo dňa na deň vieme odhodiť to, čo sme si roky budovali, a začať odznova. A tým negatívom je… Že môžeme všetko. A to nás nenechá na pokoji. Núti nás to pochybovať o tom, či ideme dobrým smerom, pretože možností je toľko, až by som z toho jeden zbláznil.
Týka sa to vzťahov i práce. Cesty sú naozaj neobmedzené, diaľka dnes už neexistuje, čas neplynie tak ako kedysi. Môžeme sa spoznať s kýmkoľvek a začať robiť čokoľvek. Sloboda, ktorú máme, nám však paradoxne namiesto oslobodenia priniesla niečo iné. Dostali sme sa do bodu, kedy nás práve sloboda zväzuje. Svoj kúsok šťastia nevieme nájsť, pretože miest, kde by sa mohol skrývať, je príliš veľa. A my vlastne ani nevieme, ako to šťastie v podstate chutí. Čo presne máme dosiahnuť, aby sme ho pocítili.
unsplash.com
Možno dnes opäť napíšem trochu dlhší úvod. Ale celkom mi záleží na tom, aby ste ma pochopili a aby sa všetci, ktorí sa blížia k tomu, čo som prežil ja, v mojich slovách spoznali. Je to niekoľko rokov dozadu, čo som si i ja uvedomil, že môžem všetko. Život sa mi zdal príliš krátky a svet zasa hrozne veľký. Bol som mladý a pocítil som, aké to je krásne, keď sa človek začína realizovať.
A tam sa celý príbeh začína…
Mal som pocit, že ak niečo neurobím teraz, môže mi to ujsť. V skratke – v pracovnom živote som si toho nabral na plecia toľko, že som to na konci nezvládol, zrúbal som sa na zem a všetko sa mi zosypalo na hlavu. Ale to asi predbieham.
Najprv bol entuziasmus, mal som ho na rozdávanie. Nepotreboval som spať ani jesť a na všetkých, ktorí nestíhali môjmu tempu, som sa pozeral trochu zvrchu. Prišlo mi zbytočné vybrať sa len tak von a keď ma niekto vytiahol na pivo, mal som príznaky, ktoré by sa dali považovať za abstinenčné. Bytostne mi chýbal pocit, že sa realizujem a že niečo vytváram, robím… Proste skutočnosť, že len tak nečinne sedím a doslova plytvám časom, ma dostávala do stavov zúrivosti.
Skončilo sa to tak, ako sa to skončilo. Šťastie som nenašiel, pretože som sa stále za niečím naháňal. Po čase mi chýbala energia, už spomenutý entuziasmus a celková chuť žiť. Prežíval som, dni boli strašne rýchle, roky mi utiekli kamsi bohviekam. Až som sa dostal do bodu, kedy som všetko, na čom mi predtým záležalo, nenávidel.
Prečo dnes na to spomínam?
Pretože viem, že nie som jediný. Jediný, kto mal kedysi v sebe taký obrovský zápal, až v ňom takmer uhorel. Viem, že je na svete množstvo ľudí, ktorí sa presýtili vidiny šťastného života a viac už oň ani len nestoja, potrebujú iba svätý pokoj. Možno sa tieto slová dostanú k tým, ktorých nenapĺňala len práca. Možno zasvätili svoj život osobe, ktorá to nevedela oceniť a dnes odišla, pričom si so sebou zobrala aj ich celú dušu.
Je v poriadku, že občas nevládzeme, že máme pocit, akoby sme boli jediní, kto zastal vo svete, ktorý sa stále tak rýchlo točí. Je normálne, že nemáme energiu na to, čo nás energiou kedysi dobíjalo, a že svojim blízkym nedokážeme poskytnúť nič. Sme iba ľudia, nie stroje. A ak sami nemáme nič, je logické, že sa s tým nedokážeme podeliť…
unsplash.com
Najväčšou chybou, akú môžeme urobiť, je vložiť sa do niečoho naplno dúfajúc, že nám to prinesie šťastie. Áno, majme v sebe ten zápal. Je potrebný. Ale ustrážme si ten plamienok tak, aby nás zvnútra celých nespálil.
A pamätajme, že vždy v nás musí horieť aj jedno malé svetielko, ktoré žiari len pre nás…
Pre nič a pre nikoho iného. Plamienok, ktorý je iba náš a nech by aj zhasol celý svet, on stále bude horieť. Pretože bez neho neustojíme nič. Zápal, ktorý sme v sebe podnietili pre druhých, môže kedykoľvek vyhasnúť. Udusia ho iní alebo ho udusí sám život tým, aký je nepredvídateľný. No na to, čo je len naše, nám nik iný nikdy nesiahne.
Nie je dobré rozdať sa. Zabudnúť na seba, prestať počúvať svoj vnútorný hlas, pretože sa chceme niekomu zavďačiť, chceme niečo dosiahnuť… Pretože ten, kto zabudne sám na seba, nikdy šťastný nebude. Zabudnú na neho iní. Zabudne na neho aj samotné šťastie…
Coverphoto: Photo by Diego Sulivan on Unsplash
