Vieš, život je aj o tom, že mnoho stratíme. Ale možno je to len uhol pohľadu… Pretože tie straty môžu skôr predstavovať akési oslobodenie. Odpútanie sa od toho, čo nám ubližovalo a čo vôbec nebolo naše. My ľudia sa totiž vieme naviazať aj k tomu, čo nám spôsobuje bolesť. Sme už raz takí. Buď veríme, že sa to zlepší, alebo sa podceňujeme až do takej miery, že nadobudneme pocit, že si nič lepšie nezaslúžime. A tak bojujeme. So životom, so všetkými jeho okolnosťami, s bližšími aj menej blízkymi a v neposlednom rade i so sebou.
Namiesto toho, aby sme si celkom triezvo niektoré veci sami pred sebou vysvetlili, chceme hlavou preraziť hneď niekoľko múrov. Otras mozgu je to najmenšie nebezpečenstvo, aké nám hrozí. Väčšinou nami najviac otrasie práve to, keď sa čosi v nás zlomí. Nevravím, že každej bolesti sa dá vyhnúť. Patrí k životu a nemožno sa proti nej zbrojiť. Ale tie najväčšie citové búrky si k sebe privolávame my. Nerobí to ani osud, ani Boh, vesmír či iné vyššie sily. Sme to len a len my.
pexels.com
Ak nechceš byť každú chvíľu zlomená, zranená a sklamaná z iných, musíš sa toho veľa naučiť…
Musíš pochopiť, že nad konaním iných ty nemáš žiadnu moc. Hovoria to, čo chcú hovoriť – pred tebou, alebo za tvojím chrbtom. Budú robiť to, čo robiť chcú, a vôbec ich nebude zaujímať, ako sa k tomu postavíš ty. Každý hľadí len na seba, na to, aby bol spokojný a šťastný on. A keď si niekedy musí zvoliť, či sa o niečo ochudobní, či urobí niečo, čo nechce, no zároveň by to prinieslo šťastie do tvojho života, hádaj, ako sa rozhodne…
Bude trvať na svojom. Na sebe. Na jeho šťastí. A ja neviem, či je to vždy v poriadku, ale tiež si nie som istá, či má zmysel niekomu vyčítať takéto sebectvo. Pretože od vlastnosti považovať seba za úplnú prioritu je k egoizmu už len kúsok. Ale…
Na koho iného by sme mali hľadieť, keď nie na nás?
Ak nechceš, aby si viac bola sklamaná, musíš sa poučiť z toho, ako presne ťa iní sklamali. Musíš sa i ty naučiť chrániť v prvom rade seba, tak ako to urobili oni, keď si mala pocit, že ťa zradili. Dovoľ im, aby do tvojho života okrem bolesti priniesli aj niečo iné, dovoľ im niečo ťa naučiť.
Možno sa ti spočiatku bude zdať, že sa stávaš bezcitnou. Ale ver, že každý z nás trochu tejto vlastnosti potrebuje. Ak sa za seba nepostavíš ty, stávaš sa ľahkým terčom. Tak na to mysli, prosím… Staň sa trochu bezcitnou a o trochu menej chápavou. Iba tak prežiješ v tomto svete, kde každý bez rozdielu robí to isté.
pexels.com
Sebectvo v zdravej miere nepredstavuje nič zlé a vôbec sa nebije s láskavosťou…
Práve naopak… Čím viac budeme schopní predchádzať sklamaniam a čím častejšie budeme odchádzať od ľudí, ktorí si nás nevážia tak, ako by sme chceli, tým menej bude naše srdce zatrpknuté. Tým menej zla uvidíme a menej nocí preplačeme. Tým menej sa nám bude zdať, že nikomu a ničomu nerozumieme. Tým menej budeme mať chuť sa každého strániť, pretože zo všetkých strán budeme cítiť len hrozbu.
Len vďaka tomu, že si občas dovolíme stať sa sebeckými, budeme vidieť dôvod v tom, aby sme milovali. Milovali tých, ktorí si to zaslúžia a ktorí našu lásku potrebujú. Pretože sklamané srdce, nech je akokoľvek schopné milovať, milovať predsa len nedokáže.
A keď si ho konečne začneš chrániť, môžeš si byť istá, že bude okolo seba rozdávať len to najkrajšie. No tentokrát už iba tým, pri ktorých to bude mať zmysel. Tak nie je lepšie stať sa z času na čas bezcitnou?
Coverphoto: Photo by Allef Vinicius on Unsplash
