Konečne sa mi podarilo uvedomiť si, čo ma skutočne desí. LÁSKA. Znie to smiešne, ale viem, že aj ty máš strach. Prešla si si niečím podobným a práve tebe chcem niečo povedať. Keď som bola malé dievčatko, verila som… Verila som, že existuje niečo ako pravá láska. Videla som to v rozprávkach a tešila som sa na moment, keď sa konečne zamilujem aj ja, na ten voľný pád do lásky. A vieš čo? Nie vždy je to dokonalé.
Mala som život rozhádzaný naruby a vtedy prišiel on. Doteraz si pamätám ten pocit, tú bolesť, ktorá nastala potom… Nerozumela som si, smiala som sa, zabávala sa, ale vnútri som cítila prázdnotu, ktorá neodchádzala. Ale to je v poriadku, niekedy hovoríme všetkým, nech sú silní a hľadia dopredu, zatiaľ čo my sa potápame.
pinterest.com
Všetko sa to začalo tak rýchlo a nečakane…
Vlastne, vždy je to tak. Padneš do lásky a potom skutočne padáš, padáš a zlomíš si všetky kosti. Si zlomená, ale nezaujíma ťa to, pretože myslíš len na toho krásneho chlapca, ktorý ti sladko šepká do ucha a venuje ti tie najdokonalejšie bozky. Ale zrazu bez slova odíde a ty to cítiš, cítiš všetko.
Plačeš o tretej ráno na prázdnom parkovisku, pretože to je jediné miesto, ktoré ti ho ani trochu nepripomína. Snažíš sa udržať svoje kosti pokope, ale je to nemožné, zlomíš sa, rozpadneš sa na kusy. Možno ma zaujal jeho úsmev alebo spôsob, akým sa na mňa pozeral. Neviem prečo sa to stalo, ale zamilovala som sa doňho.
A budem úprimná, od začiatku sa mi to páčilo. Ale ja som mala iné predstavy o láske a čakala som viac než len to, čo som dostávala. Preto som vedela, že bude lepšie zabudnúť, odpútať sa od človeka, ktorý ma skutočne nikdy nemiloval, hoci ja som bola ochotná obetovať mu všetko.
Neviem, možno práve to bol problém, že som sa zamilovala do niekoho, kto ma potreboval, len aby zabil svoje chvíľky samoty…
Zviedol ma, využil a potom odhodil, teda aspoň tak som to vnímala. Pravdou však je, že to nebolo celkom tak. Robil len to, čo som mu dovolila, zostávala som, no mala som odísť. Teraz viem, že som bola zbabelá, vedela som, že nechať city tak, vykročiť vpred, aspoň to skúsiť, bude oveľa bolestivejšie, a tak som si vybrala tú jednoduchšiu možnosť.
Skutočnú odvahu som nabrala až vtedy, keď som sa realite dokázala pozrieť priamo do tváre. Postavila som sa znova na nohy a sľúbila som sama sebe, že už nikdy nedovolím láske, aby ma ovládla až po korienky vlasov. A v tom prišiel on, úplne iný ako ktokoľvek pred ním, a ja mám pocit, že moje city sa opäť predierajú na povrch.
pinterest.com
Na začiatku som veľa premýšľala, uvažovala som, že najlepšie by bolo stopnúť to hneď, skôr než do toho spadnem znova. Pretože sa bojím, bojím sa, že znova by som tú odvahu nenašla vôbec.
A viem, že ty sa bojíš tiež…
Predstava, že ťa láska znova pripraví o všetko, že budeš jediná, ktorá to bude cítiť, ťa ubíja rovnako ako mňa. Možno sme sa príliš uzavreli do seba a odmietame znova precitnúť, ale skúsme to, dajme tomu šancu.
No predtým si sľúbme, že nebudeme zostávať na miestach, kde nie sme šťastné, že nebudeme zostávať s ľuďmi, ktorí chcú od života niečo celkom odlišné, a v neposlednom rade si sľúbme, že v tom boji nikdy, naozaj nikdy, nestratíme samy seba. Že vždy budeme úprimné – k sebe, ale aj k iným.
Miluješ ho? Povedz mu to, dostaň to zo seba von, pretože inak ťa to pohltí a tá bolesť ťa nakoniec aj tak donúti vykričať to hoc aj do celého sveta. Prosím, mysli hlavne na seba, na to, čo chceš ty, na to, čo cítiš ty. Povedz mu to a zvyšok nechaj na ňom. Nebuď závislá od jeho rozhodnutia, ukáž mu, že ty si povedala, čo si chcela, a že zvládneš ísť ďalej s ním, ale aj bez neho. A uvidíš, raz to vyjde, pretože na každú z nás čaká jej princ.
Autor: Vanesa Černá
Coverphoto: Photo by Allef Vinicius on Unsplash
