Prednedávnom som dostal otázku, čo znamená dospieť, a mňa to namiesto rýchleho vysúkania akejsi odpovede prinútilo zamyslieť sa. Kedy vlastne dospejeme? Čo presne si pod pojmom dospelosť máme predstaviť a ako ju kto kedy zadefinoval okrem toho, že v osemnástich dostaneme povolenie piť alkohol či možnosť voliť a sme za seba zodpovední vo všetkom, čo už naďalej vykonáme? Podľa mňa to nie je o veku. A možno ani o inteligencii či schopnosti porozumieť svetu tak, aby sme v ňom prežili my sami a rovnako aj všetci, ktorých stretneme, bez ujmy.
Je to o niečom inom. A ja to doteraz neviem opísať slovami… Je pravdou, že každý z nás dospieva iným tempom. Niekto skôr, niekto neskôr, niekto vôbec… A ja neviem, či je to dobré alebo zlé, no viem len jedno. Čím ťažší život máme, čím viac nečakaných a bolestivých vecí sa nám stane, o to viac môžeme byť neskôr „vďační.“
unsplash.com
Pretože práve vďaka tomu, na čo zvykneme hromžiť, dospievame…
Z detí sa stávajú veľkáči. Ľudia opatrní, občas uponáhľaní, inokedy šialene unavení, no nesúci si vo svojich srdciach to najcennejšie, čo môžeme počas život získať – skúsenosti. Niečo, čo nám nik nevezme, nech sa deje čokoľvek a my vďaka tomu môžeme žiť svoj život o niečo jednoduchšie.
Asi viem, čo vám teraz blúdi v hlavách. Možno sa pýtate, ako už môže byť život jednoduchý, keď napríklad musíte spracovávať osobnú tragédiu. No jednoduchý neznamená ľahký a bezbolestný. Jednoduchý život si ja predstavujem úplne inak… Tak, že sa zmierime so všetkým, naučíme sa žiť aj s ťažkým pocitom na duši a hľadáme malé kúsky šťastia aj vtedy, keď sa zdá, že sa len umárame v nešťastí.
Viete, aj také katastrofy ako strata niekoho blízkeho, pád z výšin biznisu až na totálne dno, odchod dlhoročného partnera – to všetko síce bolí a deptá, ale svojím spôsobom vďaka tomu rastieme. Vnímame vrtkavosť života omnoho viac ako dovtedy a dokážeme si vážiť aj niečo, čo sme predtým prehliadali. Nevravím, že vám to želám. Nikomu neželám nič, čo ho na chvíľu položí. Ale keď sa to už stane, hoci ten dôvod vôbec nepoznáme, prosím, naučme sa žiť s bolesťou a nedovoľme jej, aby nám zo života vyhnala všetku radosť. Aj to patrí k dospelosti – naučiť sa pozerať na svet, hoci nám zrak zastierajú slzy.
A okrem iného…
Dospelosť znamená nepočítať konce, ale nové začiatky. Vôbec nezáleží na tom, ako neskôr dopadli, pretože až vekom a skúsenosťami prichádzame na to, že akákoľvek snaha, či už priniesla želaný výsledok alebo nie, je lepšia ako nič. Časom sa totiž naučíme, aké dôležité je odpustiť si svoje chyby či zlyhania a pokúsiť sa o nápravu, namiesto toho, aby sme si niečo len donekonečna vyčítali.
To, že som čiastočne dospel (pretože nejdem vyvracať mýtus, že muži nedospejú nikdy), som zistil, keď som si sám od seba v jeden úplne všedný deň, kedy ma týrila zlá nálada, povedal nasledujúcu vetu: Viac sa nebudem v myšlienkach vracať tam, kam sa nemôžem vrátiť fyzicky.
Samého ma vtedy prekvapilo, aká múdrosť zo mňa vyliezla. A postupom času som z nej bol čoraz viac unesenejší. Nevracať sa myšlienkami tam, kde už nebudem stáť fyzicky, totiž znamená neodbiehať do minulosti. Presnejšie k jej útržkom, ktoré bolia, pália, a tento retrospektívny proces len nanovo otvára staré rany.
K vzťahom, ktoré sa pretrhli. K chybám, s ktorými už nič neurobíme. K ľuďom, ktorí nám ublížili. K padúchom, ktorí nás len využili… Nevracať sa k nim znamená neprahnúť po pomste, nežiadať vysvetlenia, neukazovať prstom, necítiť sa stále ako obeť… Ale proste nechať to ísť. Bez výčitiek k sebe, že sme to dovolili, a k iným, že sa toho dopustili.
unsplash.com
Jednoducho viac sa toho nedržať ako kliešť a povedať si, že to, čo bolo, proste bolo…
Dospieť znamená aj vedieť odchádzať s ľahkosťou. Rozpoznať, kedy je čas zatvoriť isté dvere a viac sa za nimi neobhliadať. Jednoducho objektívne v správny čas vyhodnotiť, kto je našej prítomnosti hodný a kto si zasa zaslúži len pohľad na náš vzďaľujúci sa chrbát.
Dospieť znamená cítiť vďaku aj za to, čo bolo a čo sa viac nemôže zopakovať. To, že sme „veľkí“, zistíme vo chvíli, kedy si so slzami v očiach povieme, že by sme šli znovu do niečoho, čo je dnes bolestivé a definitívne ukončené. Ale zároveň to prijmeme ako časť nášho života, ktorú sme jednoducho mali zažiť.
Len vtedy totiž pochopíme, čo je cenné a čo nie, keď z toho neskôr začneme odvádzať akési dane. A napríklad taká láska, tá sa občas spláca poriadne dlho. Smútkom. Dočasnou nevôľou milovať. Chvíľkovou bezradnosťou… Ale skôr či neskôr to prejde a my sa na ňu viac nikdy nebudeme pozerať ako na niečo úplne bežné. Pretože aj o tom je dospelosť – o schopnosti zvážiť, za čo by sme naozaj mali byť vďační.
Coverphoto: Photo by Joshua Earle on Unsplash
