Ešte pred pár rokmi by som sa zamýšľala nad tým, že kvôli tomu, ako sa správam, môžu mať iní o mne mylnú mienku. Dnes mi to je jedno. Úplne jedno. Naučila som sa, že názor iných mi môže byť ukradnutý, pretože žiaden názor ešte nikdy nezaplatil nijaký účet a ani nezachránil žiadny život. Tým pádom sú pre mňa bezcenné, vďaka čomu sa mi žije ľahšie. Viem, že niekedy pôsobím ako žena, ktorá nad mužmi ohŕňa nos. Ale nie je to tak…
Nemám potrebu obhajovať sa, skôr tieto riadky píšem s malou nádejou, že sa v nich nejaká žena spozná a nebude si kvôli tomu, čo cíti, pripadať osamelo. Je v poriadku čakať. Je v poriadku neriskovať svoje vlastné srdce a radšej si pár okamihov naplnených túžbou odoprieť.
unsplash.com
Namyslenosť a schopnosť vybrať si toho správneho, to sú dve rozdielne veci. Veď v akej inej situácii by sme mali starostlivo zvažovať výber, ak nie práve vo vzťahoch? Ak nie vtedy, keď niekomu dovoľujeme, aby sa k nám priblížil bližšie ako ktokoľvek iný a dávame mu plnú moc nad tým, ako sa práve cítime?
Podľahnúť vášni dokáže každý…
Ale vyrovnať sa s dôsledkami, to už je iná káva. Vtedy v našom živote nastáva obdobie, ktoré síce dáko prežijeme, ale žiada si veľa sĺz, sebazaprenia a schopnosti uvedomiť si, že život môže byť krásny, aj keď sa jedna jeho etapa práve skončila.
Áno, dá sa to. Ale nie je to ľahké. Porozchodové stavy nie sú práve príjemným obdobím, o to viac, ak zistíme, že si za ten chaos v srdci môžeme sami a dalo sa mu poľahky vyhnúť. Stačilo mať na pamäti, že láska nám nemôže zatieniť kompletne rozum. Nepotrebovali sme nič viac, iba si na rovinu povedať, že druhého človeka nezmeníme, a tak ak nás dnes nevie ponúknuť to, čo očakávame, je lepšie zobrať to z kratšej cesty a zbytočne sa nevystavovať riziku zlomeného srdca.
Už na sklamania veľmi chuť nemám…
Preto beriem život taký, aký je, a netrápim sa kvôli tomu, že som ešte nenašla toho pravého. Možno ho stretnem zajtra, možno nikdy. A jedna ani druhá možnosť ma nedokáže vystrašiť. Jednoducho chcem vzťah, v ktorom sa uznávajú hodnoty, na ktoré sa dnes zabúda.
Nie je to o namyslenosti či o tom, že som „prieberčivá“. Len som sa časom naučila vážiť si svoj čas natoľko, že sa už nevrhám do vzťahu, o ktorom viem, že v ňom nenájdem to, čo očakávam. Dnes sú totiž vzťahy trochu „pomýlené“. Namiesto istoty v nich nájdeme len hádky a nepokoj. Nevieme ustúpiť a presadzujeme si svoj názor, aj keď tým ubližujeme.
Významy slov vernosť, úprimnosť a vďačnosť sa dnes o dosť pozmenili. A tak radšej počkám na niekoho, kto si to všetko uvedomuje, ako sa trápiť vo vzťahu, ktorý sa raz aj tak skončí. Ako sa sužovať kvôli tomu, že mi chýba niekto, kto do môjho života nemal nikdy patriť.
unsplash.com
Viem, že sa to oplatí…
Chránim tým seba a aj iných. Predchádzam tak nepekným skúsenostiam, na ktoré by sa mi ťažko zabúdalo. Nemusím chodiť po svete a hovoriť, že láska bolí, pretože sa do takého vzťahu, ktorý zanecháva boľavé rany, nevrhám.
Som sama a som na to hrdá. Nejdem hlavou proti múru a už z diaľky rozpoznám, čo chcem a čo nie. Možno sa niekomu zdá, že som príliš ustráchaná, možno pohodlná a vzťahy radšej beriem z kratšej cesty. Ale je to na zamyslenie… Viete, niekedy je ťažšie odoprieť si to, čo nás ľudí láka. Niekedy je ťažké nepadnúť do cudzieho náručia a napriek svojim protichodným myšlienkam tam nehľadať oporu a istotu. Niekedy je ťažké byť na všetko sám, ale viem, že rovnaké pocity by mi priniesol aj vzťah s nesprávnym mužom.
A preto to nerobím. Nepožičiavam svoje srdce hocikomu. Raz ho zverím mužovi, pri ktorom si budem istá, že sa v živote pozeráme rovnakým smerom.
Coverphoto: Photo by Kinga Cichewicz on Unsplash
