Príliš často sa o niekom sebavedomom hovorí ako o osobe, ktorá je pokrytecká, arogantná a príliš zahľadená do seba. Pojem sebavedomie je u nás stále spojený s viac alebo menej negatívnymi charakterovými vlastnosťami. Pritom ja sebavedomého človeka vnímam úplne inak. Je to niekto, kto si jednoducho zvolil seba. Napriek všetkému, čo sa mu udeje, sa snaží „iba“ prežiť a vyviaznuť zo všetkých okolností bezbolestne.
Je to teda zlé? Ak sa vo svete, ktorému sa obrátili hodnoty naruby, učíme nezabúdať na seba? Podľa mňa nie. Sebavedomie sa vôbec nemusí pobiť s ľudskosťou. Nemusí popierať základné ľudské hodnoty. Aj vtedy, ak je niekto správne sebavedomý, môže byť stále ľudský, čestný, úprimný a milujúci.
pexels.com
Sebavedomie sa považuje za mínus hlavne u žien…
Všímam si to posledné roky. Vlastne odvtedy, ako som svoje sebavedomie konečne našla. Tento proces hľadania vôbec nebol ľahký a o to viac ma vie zamrzieť, ak niekoho môj postoj k sebe samej začína urážať. To, že som si uvedomila tak veľa vecí, nemá nič spoločné s tým, že teraz iných vnímam inak. Len som pochopila, že môžem inak vnímať ich slová a skutky, ktoré by ešte pred rokmi zranili, a čo je najdôležitejšie – môžem, no i nemusím ich znášať.
Kedysi som bola iná. Nehovorila som svoj názor, len aby „nebolo zle.“ Dvakrát som si rozmyslela, či si otvorím ústa a z navonok pokojnej atmosféry vyrobím na počkanie totálne dusno. Predtým mi nezáležalo na tom, ako sa cítim ja. Nejako som sa cez tú svoju nespokojnosť prehrýzla. Chcela som, aby sa iní cítili dobre pri mne, hoci to mnohokrát znamenalo, že tým úplne zapriem seba.
Boli časy, kedy som sa druhým snažila pomáhať za každú cenu. Aj napriek tomu, že som tým uškodila sebe. Nerobila som to zištne, naozaj som v tej chvíli chcela, aby si každý našiel na tomto svete kúsok svojho šťastia. No kdesi v podvedomí som tajne očakávala, že ak sa v podobnej situácii ocitnem ja, ostatní budú konať rovnako.
A keď sa karty obrátili, zistila som, že som sa v pomoci druhým síce úplne stratila, no ak ju potrebujem ja, každý si naďalej upratuje len svoj život a zo mňa stáva kulisa, ktorá nemá nárok cítiť sa zle.
Nemôžem sa donekonečna starať o pohodlie druhých, pričom zabúdam na seba…
Plakala som kvôli cudziemu nešťastiu. Dávala som si za vinu, ak som to nedokázala zmeniť. Prioritou boli vždy tí druhí, ktorí ako „tú druhú“ bohužiaľ vnímali aj mňa. Strácala som čas s ľuďmi, ktorí so mnou, keď som to ja potrebovala, neboli ochotní stratiť ani sekundu.
A tak sa čosi zmenilo. Niečo sa vo mne preplo alebo ma zmenili skúsenosti, ku ktorým ma moja príliš veľká dobrota zaviedla. Až som si jedného dňa uvedomila, že sa na nikoho nemôžem hnevať. Veď je predsa prirodzené, že ak sa ja nechcem primárne starať o svoje šťastie, nemôžu to robiť ani iní.
pexels.com
Čo ma však stále zaráža, sú reakcie okolia…
Empatiu som si ponechala. Dobrosrdečnosť tiež. Rovnako aj úctu k ľuďom, ktorí niečo dokázali a mám sa od nich čo učiť. No napriek tomu viem povedať, ak sa mi niečo nepáči. Ak s niečím nesúhlasím, ak sa niekde cítim ako bezcenná bytosť, ktorej nie je preukázaná vďaka, rešpekt či pochopenie. Ak mám pocit, že niekomu nezáleží na tom, s kým trávi čas, ale ide mu len o to, aby ho nestrávil sám. Nájsť svoje sebavedomie totiž znamená urobiť si v živote poriadok, roztriediť prázdne zrniečka, ktoré doň nepatria, a buď ich odfúknuť sám, alebo nechať vietor, nech si s nimi poradí.
Sebavedomie nie je arogancia. Sebavedomie je zrelosť ženskej duše, ktorá vďaka bolesti pochopila, že svet a ľudia v ňom sú občas príliš tvrdí. Sebavedomá žena vie, že si svoju zraniteľnosť musí ponechať hlboko v sebe a ukazuje ju len tým, ktorí sú pre ňu výnimoční. Sebavedomie znamená odísť, hoci nás to bolí, povedať občas nie, aj keď srdce kričí áno.
Stať sa sebavedomou je celoživotná výzva, v ktorej musíš spojiť krehkosť a dravosť tak, aby si našla dostatočnú úctu k sebe a viac ťa vďaka tomu nikto nezranil.
Coverphoto: Photo by Tamara Bellis on Unsplash
