Kto nemá šťastie v hre, má šťastie v láske? Zaujímalo by ma, komu sa toto tvrdenie potvrdilo, pretože hra je niekedy oveľa jednoduchšia ako láska samotná. Isteže, niekto taký existuje, o tom niet pochýb, lenže je to v dnešnej dobe tak vzácne, že keby niekoho takého stretnem, zagratulujem mu. Necítim sa za to akosi zle. Prajem každému, aby bol šťastný a aby našiel niekoho, s kým by zabudol na všetky problémy. Avšak niekedy sa cítim tak, akoby som bola vždy tá, ktorej veci nevychádzajú. Nielen v láske, ale vo všeobecnosti.
Mávam dni, kedy sa zamýšľam nad tým, čo som komu také zlé spravila, že mi to vesmír (alebo čokoľvek) vracia takýmto spôsobom. Nie som zaľúbená. Voči nikomu necítim náklonnosť, ktorá by nás mohla jedného dňa spojiť. Stále totiž čakám na niekoho, kto by to so mnou zvládol.
Nenašla som nikoho, s kým by som si vedela predstaviť trávenie každej voľnej chvíle. Nepoznám nikoho, pred kým by som dokázala byť sama sebou, pred kým by som sa nebála chodiť neupravená, nenamaľovaná a stále by som vedela, že mu na tom nezáleží a že ma ľúbi aj za to, akým som človekom. Nepoznám zatiaľ totiž nikoho, kto by zvládal moje výkyvy nálad. A najmä nepoznám nikoho, kto by sa nezľakol môjho občasného pohľadu na svet. Ak som aj poznala, už na tom nezáleží – nie je tu.
Ak mi niekto niekedy povedal alebo povie, že som zvláštna, musím súhlasiť, má pravdu. Som neskutočne komplikovaná osoba, ale kto nie je? Byť jednoduchým je niekedy tá najkomplikovanejšia úloha vôbec. Pre niekoho to je určite negatívna vlastnosť, no ja hľadám niekoho, kto ju bude milovať. Niekoho, kto sa zamiluje do mojej komplikovanej mysle a osobnosti, pretože bezo mňa sa bude cítiť, že ho tá klasickosť u iných ľudí nebaví.
Som iná, pretože nad vecami neskutočne veľa rozmýšľam. Zamýšľam sa nad rôznymi slovami, ktoré mi ktokoľvek povie, či nad činmi, ktoré vykoná a riešim niekedy doslova nepodstatné situácie. Zamýšľam sa sama nad sebou a nad svojimi prešľapmi, ktoré som v minulosti spravila.
Zamýšľam sa nad tým, čo som mohla urobiť inak a čo by sa stalo, keby to tak spravím. Zamýšľam sa nad ľuďmi, ktorých som tak veľmi chcela mať vo svojom živote na určitej pozícii, no z akéhosi dôvodu tam byť nemajú.
Niekedy sama neviem, na čo myslím a čo by som skutočne chcela. Niekedy sama tej komplikovanosti nerozumiem, pretože ju občas vidím aj tam, kde nie je. Vraví sa, že v jednoduchosti je krása, no ja potrebujem nájsť niekoho, kto bude kvôli mne ochotný túto vetu o jedno slovo pozmeniť. Niekoho kto bol síce na jednoduchosť a bežnú myseľ ľudí zvyknutý, no bude rád za túto zmenu a neobvyklosť v jeho živote.
Niekedy mám chvíľky, že som na všetko sama. Chvíľky, kedy mi absolútne nič nevychádza. Vtedy mám pocit, že už nevidím v ničom zmysel. Všetko mi pripadá negatívne, komplikované, zamotané a ja nedokážem vysvetliť prečo. V tých chvíľach by som chcela byť sama a odísť od všetkých. Potom sa pristihnem pri tom, ako v noci plačem. Niekedy to dôvod má, inokedy je to celkom bezdôvodné.
Kedysi som chcela toho toľko povedať. Mala som toľko myšlienok, ktoré mi vírili hlavou. Avšak nikto ma nepočúval, nemali záujem. Teraz, keď chcú, aby som im odpovedala na ich otázky, čo sa deje, čo ma trápi, som ticho. Občas totiž už nemám čo povedať.
V tom spočíva komplikovanosť, ktorá možno nie je komplikovanosťou v pravom zmysle slova, no niekedy to sama jednoducho nezvládam. Práve preto neviem, či by to zvládal so mnou niekto ďalší. A možno práve chýba iba ten niekto, ktorý by to všetko zmenil. Niekto, kto v tých chvíľach plných sĺz povie, že je tu pre mňa a že sa mi nič nestane. Alebo nech radšej nehovorí nič. Nech ma len objíma, aby som sa mohla vyplakať. Nech je ticho a nech ma chápe.
Alebo nech to aspoň skúsi.
