Nespočetné množstvo tých, čo ma v živote sklamali. Tých, čo mi akokoľvek ublížili, zradili i ranili. Či už to bolo ich zámerom, alebo nie. Nevedno. Obhliadam sa však späť a snažím sa všetky ich zrady pochopiť. Nie som dokonalou ani bezchybnou. Preto ako každá ľudská bytosť sa dopúšťam prešľapov. Uvedomujem si, že neraz som i ja ublížila, avšak nikdy som naozaj nechcela. Nebolo to mojím cieľom, ale stalo sa tak.
V prvom rade som ale ublížila sebe. Pramenilo to zo mňa, z môjho vnútra. Naopak, keď bolo mne ublížené, nebola som schopná odpustiť. Cítila som sa, akoby niekto zapichol nôž do môjho srdca. Bolo to niečo neopísateľné, ako ma to pohltilo a nechcelo už nikdy pustiť.
pinterest.com
Bez odpustenia však niet uzdravenia
Pestujeme si ho v sebe každým dňom intenzívnejšie a intenzívnejšie. Žeravý ako uhlíky, ostrý ako šípy. Emócia, ktorá v nás dokáže zotrvávať i roky. Drží sa nás ako kliešť a aj keď ju necítime, ona stále tkvie v nás. Hnev. Ľahko vysloviteľné štyri písmenká, no o to ťažšie prežívateľné. Nejestvuje človek, ktorý by sa tomuto trýzneniu vyhol. Aj tá najčistejšia duša bola týmto jednoznačne poškvrnená.
A potom ako dovolíme hnevu nás rozniesť medzi svojimi zubami, budeme naprosto zlomenými. Ako sa však zotaviť? Ako sa ho zbaviť? Odpustenie. Slovo obsahujúce oveľa viac písmen a o to asi náročnejšie na uskutočnenie. Pochádza priamo z hĺbky nášho srdca, ale aj mysle. Musia obe súhlasiť a obe sa pevne na tom podieľať.
Najprv sebe a potom im
Vždy si nakladáme na náš chrbát až príliš veľké a ťažké bremená. Keď nastane niekde chyba, viníme z toho v prvom rade seba. Pokiaľ chce s nami človek prerušiť akýkoľvek kontakt, vidíme problém v sebe. Usudzujeme, že ak by sme sa inak chovali, ostal by v našom živote naďalej.
Preto sa hneváme najprv na seba a až potom na človeka, ktorý nám vlastne ublížil. Pretože aj odchod z nášho života je pre nás často tou najväčšou bolesťou. Nedajbože, ak nám dotyčný spôsobí i inú bolesť. No odpustím. Mám na to právo. Tak ako ja tak aj oni.
pinterest.com
Odpúšťame, ale nezabúdame…
Keď dosiahneme obe fázy odpustenia, nastane pokoj. Upokojí sa naša duša a naše pocity viac nebudú kričať o pomoc ako šialené. No nikdy sa ani ten najkratší moment hnevu úplne nevymaže. Stále si niekde budeme premietať tie útržky.
Keď nás zrazu zalial hnev. Nechal nás chladnými a neoblomnými. Menil naše srdcia na akési ľadové kráľovstvá ozývajúce sa prázdnotou. A aj keď si odpustíme až z toho najhlbšieho zákutia, stopy už ostanú večnými. A naveky je bohužiaľ dlhá doba. Dlhá doba na to aby sme dokázali úplne zabudnúť.
A nechávam ísť…
Aj napriek tým nikdy nemiznúcim stopám, nechávam ísť. Posielam hnev preč a taktiež ľudí s ním spojených. Možno ich chcem mať vo svojom živote, ale s nimi by sa tie malinkaté stopy rozširovali. A ja si nezaslúžim žiť takýto život. S neutíchajúcou búrkou uprostred môjho srdca.
Chcem ho aspoň čiastočne zaceliť a i jemu dopriať ten krásny pokoj. Stav, kedy nebudeš v sebe pestovať niečo, čo ťa bude zaživa požierať. Čo ti bude odoberať energiu a bude ťa pomaličky, no iste pokladať na dno. Naopak si v sebe pestujme len to, čo nám pomáha rozkvitať. Nielen naše vnútro, ale aj náš zovňajšok.
Preto aj ty odpusť a nechaj ísť…
Autor: @patty.dvo
Coverphoto: Photo by Hannah Busing on Unsplash
