„Ránečko.“ Tak znela správa od teba, kedy som ti už viac nedokázala odpísať. Prepáč mi. Nedokázala… Začiatok nás dvoch bol tak krásny, tak iný. A práve správu na krásne ránko od teba som si tak neskutočne zamilovala. Pre niekoho možno maličkosť, pre mňa čarovný pocit. Čarovný pocit – to vedomie, že na mňa myslíš, hneď ako sa zobudíš. Že možno nie som v tom sama – sama, ktorej myšlienky zablúdia po prebudení priamo k tebe.
Vieš, aký úsmev si mi hneď ráno tou správou vždy vyčaril? Ty to vieš. Vieš! A to je to smutné…
Vtedy sa to všetko vo mne zlomilo. „Ránečko?“ Toto mi malo „stačiť“? Správa bez emócie. Po všetkých tých dych berúcich zážitkoch.
Po všetkých pocitoch, ktoré som vďaka tebe cítila. A áno, stále cítim. Cítim toho veľa… A to, čo cítim, ma ničí. Nechcem TO už cítiť. Nechcem mať teba v hlave. V srdci… Nechcem. Prosím, zober si to späť.
pexels.com
Ach, keby to bolo také jednoduché, všakže?
Ako takí dementori v Harrym Potterovi. Tí, čo z človeka vysajú šťastné spomienky…
Nevedela by som, aké to je ľúbiť ťa. Ako som sa cítila v tvojom náručí. Čo so mnou robila tvoja vôňa.
Za to vedela by som, aké to je, keď zrušíš dohodnuté stretnutie. Aké to je, keď ma dokážeš ignorovať. Aké je čakanie, že mi konečne povieš, čo chceš. A aké to bolo, keď som pochopila, že nie som pre teba prioritou.
Keby tie šťastné spomienky boli preč a zostali len tie, pre ktoré som sa toľko trápila… Moje srdce by to malo jednoduché. No nie? Veď nik s rozumom by nezostával tam, kde mu ubližujú. Len pre lásku som to nevidela, či skôr odmietala vidieť.
Láska je ako mesiac, keď nerastie, zmenšuje sa… (Valéry)
Prečo zaľúbení ľudia robia šialené veci? Dať niekomu svoje srdce a veriť, že oň bude postarané? A keď sa tak náhodou nedeje, tak prečo si ho nevezmú rýchlo späť, kým je ešte ako-tak to chúďa nerozdupané? Čakajú na „zázrak“?
Presne v to som čakala aj ja! Až pokiaľ som verila… Až pokiaľ som vládala… Až pokiaľ sa to vo mne nezlomilo…
Nechcela som ťa pustiť, a tak som dlho zostávala tam, kde už som byť nemala. Kde som nepatrila a ty si mi to dával „pocítiť“. Cítila som, že ma nechceš spôsobom, akým ja teba… Bože, prečo som toľko dúfala? Ach, odpoveď sama viem, tak veľmi ťa milujem.
pexels.com
Nerozumiem, prečo som stále čakala, že pochopíš…
Čakala, že niečo urobíš. A ty? Nič… Ale takto sa žiť večne nedá! Čakať? Na čo vlastne? Život mám len jeden. TU a TERAZ. Premárniť ho čakaním? V tom mám jasno – nie, už neprosím.
Nikdy som si nemyslela, že si budem z celého srdca priať, aby som na teba zabudla. Asi som mala príliš šťastný život. Asi som mala zažiť aj tú druhú stranu „lásky“. Neviem…
Ale myslím, že každý človek má niektoré veci vo svojom živote predurčené. Mal by vďaka nim narásť po duševnej stránke, či už podobou extázy alebo utrpenia. Nech už je to akokoľvek, jednoducho si bol moja „lekcia“. Za to ti ďakujem.
Verím, že sú ľudia, ktorých v živote som jednoducho stretnúť mala. Nie každý je predurčený v mojom živote aj zostať. A ty zjavne patríš k nim.
Teraz to bolí…
Veľmi. Neskutočne mi chýbaš. Snažím sa prísť na to, čo robiť s tým prázdnom, čo vo mne je. Ale zároveň si uvedomujem, že takúto „lásku“ už zažiť nechcem. Lásku, kde som milovala viac teba než seba… Som poučená.
JA chcem opäť „milovať“ SEBA. Nech to znie akokoľvek arogantne – teraz SOM tu JA.
A viem, že príde čas, keď už sa nebudem cítiť zlomená. Keď vyjdem von na ulicu, pozriem sa na oblohu, nadýchnem sa a budem sa cítiť slobodná. Ja to viem! Verím tomu! To bude „ránečko“, kedy na teba zabudnem a budeš pre mňa už len minulosťou.
Verím, že každý jeden koniec je naozaj šťastný – a toto je šťastný koniec pre mňa…
Veď život milujem, inak by som tu nebola.
„Musíte skrátka obrátiť list. Je to ťažké, keď viete, čo sa v minulosti udialo a ako blízki ste si boli, ale nemôžete na minulosti lipnúť. Teraz je čas napísať novú kapitolu pre budúcnosť. Dúfajme, že… sa nám podarí dosiahnuť stav, kedy budeme všetci šťastní.“ (Donovan McNabb)
Autor: RTA
Coverphoto: Photo by Mak Mozza on Unsplash
