Vždy, keď je mi ťažko, bolí ma srdce alebo je mi jednoducho smutno, lebo, bohužiaľ, už má byť za kým, pozriem sa na nebo… A vidím ich tam. Pomáha mi to… Naozaj. Veľmi.
Čím dlhšie píšem, tým viac z vás sa ma pýta, kde mám tú istotu, že to, v čo verím, je skutočné. Ako je možné, že niečo, čomu oni nerozumejú, mne vždy pomôže a pohladí ma na duši…
A vieš, že neviem? Cítim to, ty nie? Nepremýšľam nad tým hlavou ako nad všetkým ostatným. Nepremýšľam. Cítim. Presne tak, ako to zvyknem robiť, keď vnímam moje pocity a vnútro. Nepremýšľam nad tým.
pinterest.com
A znova…
Cítim… Extrémne. Niekedy ma to až štve. Bolí ma, keď ma niekto zraňuje, bolí ma, keď sa niekto tvári, že je niekým iným. Bolia ma odsudzovania iných – tých, ktorí nemajú právo súdiť.
Sú bezchybní? Nie sú. Bolí ma, keď niekto tvrdí, čo mám v duši, a pritom sa nespýta na môj názor, nezaujíma ho, čo cítim. Poviem mu to, vykričím to do sveta, ale ten svet je hluchý… Štve ma, keď si niekto myslí, že je dobrým radcom, a pritom je to len jeho subjektívny názor. Naozaj ma to bolí. To, že si komplikujeme životy navzájom…
Naučila som sa pracovať so svojimi pocitmi…
Mám ich v sebe minimálne milión, žijem sama so sebou, a preto som to ja, kto najlepšie vie, čo cítim, no aj tak sa na to neopýtajú… Baví ich baviť sa o tom, čo ich baví… Je to jednoduchšie, ako sa zdá. Lebo na konci nikomu nepôjde o pravdu, len o to, že to bola zábava… A je úplne jedno, o čo vlastne ide… A pritom nikto nevidí, že teba to stojí tak veľa síl…
No aj tak sa občas sama seba pýtam… Prečo, keď nás niekto nemá rád, má potrebu sa na nás pozerať? Prečo, keď niekto s nami nesúhlasí, nepovie to nám? Prečo si všetko nehovoríme na rovinu? Prečo, keď som povedala pravdu, obrátilo sa to proti mne? Prečo si je niekto istý, že má právo na to povedať, že si zaslúžime niečo zlé?
pinterest.com
Vieš, dievča…
Nikdy nepíšem niečo, čo tak nemyslím. Píšem z duše, a preto ti úprimne poviem… Nikto nemá právo hovoriť ti, že si zlý človek. Nenechaj si to, nikdy. Mrzí ma, že ťa niekto sklamal… Mrzí ma, ak ti niekto dáva pocítiť tvoju chybu, no on robí chybu teraz. Pretože nemá na to právo, nech si spravila čokoľvek… Prečo neostal sám sebou? Prečo sa mení na monštrum? Kto je tu teraz viac vinný?
A predsa tu dnes som a som v úplnej pohode. Prečo? Pretože koniec koncov na tom vôbec nezáleží. Nezáleží, čo si kto o tebe myslí. Nezáleží, čo ti kto povie, a ako veľmi ťa to zabolí. Záleží len na tebe a na tom, aby si sa ty vedela pozrieť do zrkadla.
Rozchody sú vraj ťažké…
Ja hovorím, že ich komplikujeme my sami. Pretože vždy je niekto viac zranený alebo sa to tak len zdá a vlastne trpí viac ten druhý. Všetko dokáže byť perfektná ilúzia. Vždy je chyba na oboch stranách, nie je to… to, čo sme si sľubovali, že budeme vo všetkom dvaja?
Bavím sa na tom, no nie je to vtipné, že nakoniec je vždy jeden ten horší. Nakoniec sa porušia úplne všetky pravidlá, za ktoré by sme predtým dali ruku do ohňa…
Za človeka, za ktorého by sme dali dušu. Ten nás dokáže zraniť najviac a ani o tom nevie… Bolí to vidieť, ako naše lásky zapierajú to, čo kedysi bola pravda. Bolí vidieť, že zrazu vidia len seba… Že zrazu to nie sú tie osoby, ktoré sme milovali.
pinterest.com
Milujem svojich ľudí…
Ich počet sa rapídne zmenšil, časom. No aj tak ich milujem. Všetci máme tých svojich. Povedz im to… Ach, sú takí dôležití…
A takto to so mnou je… Mám v sebe milión pocitov, milión myšlienok, a pritom len tá jedna je podstatná, ale to neznamená, že je správna. A o tomto to dnes celé je… O tom, že môžeme cítiť, môžeme sa nechať viesť, a pritom vedieť, že to nie je správne.
Trpíme, milujeme a nejako sa snažíme uniknúť pocitu osamelosti…
Je to v ľudskej podstate… Nikto nechce byť sám. Až časom zistíme, že nestačí byť s hocikým. Musíme byť naozaj s niekým, s kým sme na jednej vlne, aby sa dostavil ten pocit…
To šťastie. Tá láska. Ten pocit, že už nechceme byť nikdy pri nikom inom… To uspokojenie, že sme v bezpečí, že nič viac nepotrebujeme. Stačí byť spolu…
Coverphoto: Photo by JoelValve on Unsplash
