Vždy, keď si myslím, že už to je všetko za mnou, že už nikdy do toho nevletím, že už je to len a len vecou minulosti, že už nikdy sa nikomu neotvorím po tej stránke, a že nikomu nedám príležitosť raniť ma, vtedy príde zas človek, ktorý mi ukáže, že moje vnútro hovorí niečo celkom iné. A aj teraz prišiel.
Práve vo chvíli, keď som bola nadovšetko presvedčená, že už som konečne sama sebe šéfkou. Že vládnem nad svojimi pocitmi sama, že nedám nikomu priestor narušiť moje podvedomie a nikomu nedovolím dostať sa tam.
Bude to len o fyzickom šťastí a ja si nebudem nahovárať, že niečo cítim. Nebudem večer myslieť len na neho. Budem mať prehľad o všetkom, čo sa v mojom živote deje a budem ho mať maximálne pod kontrolou. Tak to bude. Presne tak. Teda tak to bolo v pláne.
Lenže prišiel ON a moje plány zmenil v priebehu jediného úsmevu. Ako v lacnom romantickom filme. Usmeje sa, mávne malým prútikom, zakýva a mne okolo hlavy lietajú ružové srdiečka, guličky, hviezdičky. Všetko, čo som sa vyše roka pokúšala dostať z hlavy, sa v okamihu znovu motá okolo mojich myšlienok. Všetko, čo som si tak dlho budovala v mojom podvedomí, je zrazu preč. Tá silná, nedostupná, emancipovaná žena je v jednom okamihu len malé jemné stvorenie. Stvorenie, ktoré striehne pri telefóne a čaká na zvonenie. No super. To snáď nikdy nedokážem zvíťaziť nad svojim vnútrom? Nikdy nebudem mať kontrolu nad tými hlúpymi citmi?
A vtedy sa prinútim znova zamyslieť. Chcem vôbec zvíťaziť nad niečim tak silným? Nad niečim, čo ma vlastne núti opakovane sa zamýšľať už asi po stý krát.
Možno je to naopak. Možno už po takom čase potrebujem cítiť niekoho po mojom boku. Niekoho, kto to bude cítiť rovnako. Možno sa mi práve moje podvedomie snaží povedať: “Dosť!”. Možno už bolo dosť prebdených nocí. Možno prichádza čas, kedy si môžem s ľahkosťou povedať, že byť sama je fajn, ale byť milovaná je ešte lepšie.
Možno už som pripravená znova otvoriť oči, dušu, náruč niekomu, kto o to stojí. Niekomu, kto sa na vás nepozerá ako na objekt, ale ako na obraz. Kto vás hodiny obdivuje a nie je schopný vyčísliť vašu cenu. Kto sa len tak nemo pozerá a vie, na čo práve v tej chvíli myslíte. Alebo sa pristihnete pri tom, ako na seba obaja civíte a neviete sa odlepiť. Možno je to práve dnes, kedy zistím, že už nikdy sama nebudem.
Možno, že už prišiel konečne ten správny. Ten, ktorý ma postaví na nohy a dokáže mi, že veriť v lásku je skutočne možné. Ten, ktorý mi ukáže, že láska nie je nástroj na ublíženie, ale predovšetkým úprimný cit. Ten, ktorý ma objíme, keď mi bude ťažko a nie len keď bude ťažko jemu. Nebude sa pozerať na moje chyby, ale bude vyzdvihovať moje prednosti. Bude si užívať každú chvíľu so mnou a nebude sa báť hovoriť o svojich pocitoch. Bude si istý, že ma má pre seba a naopak, ja si budem istá ním. Budem sa zobúdzať s úsmevom a zaspávať so smiechom na perách. Budem mať množstvo času pre seba, no nebudem sama.
Možno to už takto má byť. Možno to už je naozaj on. Možno, že si už aj na mňa konečne sadlo to unavené šťastie. Možno áno. Možno.
“Nikto Vám nedá návod na dokonalý vzťah. No kým mu nedáte možnosť ukázať, v čom je dokonalý, nikdy nezistíte, či by ním naozaj nemohol byť…”
