Bolo by fajn, ak by sa vzťahy, hlavne tie problémové, dali regulovať tak ako cestná premávka. Ak by sme sa jedného dňa viezli ešte vedľa seba a zrazu by jeden z nás uvidel stopku, ktorá by ho prinútila zastaviť, hoci by mal najradšej ešte stále nohu na plyne. No predsa len by spomalil, zastavil tesne pred značením, a pozeral sa, ako ten druhý ide ďalej. Možno by mu ešte na rozlúčku zablikal výstražným znamením, ktoré by v tejto situácii bolo viac než veľavravné…
Proste by nám jedného dňa ktosi dal na známosť, že máme konečne zastaviť a prehodnotiť, či skutočne chceme ísť touto cestou s týmto človekom… Dostali by sme signál, ktorý by nás úplne odstavil a odstrihol od niekoho, s kým sa naše cesty začali rozdeľovať, no my stále kráčame chodníčkom, ktorý nie je vydláždený pre nás.
pinterest.com
I keď vlastne…
Myslím si, že tieto znamenia dostávame. Pravidelne, sú do očí bijúce a niekedy až neprehliadnuteľné, no my sa radšej tvárime, že sme oslepli. Ženy sú v tomto expertky. Čakať na vnútorný prerod nášho vyvoleného, hoci my nie sme vyvolené v jeho očiach, to nám ide.
A tak sa potom čudujeme, že sú deti svedkami hádok, že sa nám neozýva, hoci v práci nie je, že schytáme nejaké to zaucho, že sme podvádzané, považované za slúžky, ktoré nik neocení… No čakáme ďalej. Dovtedy, kým sa s tým nezmierime a stanú sa z nás trosky, ktorým je už zrazu všetko nejako úplne jedno.
Ani nevieš, kde je tá hranica, a o chvíľu si tam. Prechod zo stavu: „Trápi ma to“, do bodu: „Takto to má byť“ je úplne plynulý a hladký. Žiadne odbočenia, žiadne jamy, iba jedna rovná cesta s neistým cieľom, ktorá je lemovaná už toľkokrát spomenutými stopkami. A tie nik nevidí, všakže…
Pretože ony tam sú…
Každý jeden moment, kedy ťa niečo zamrzí, je stopka. Každé slovo, každý skutok, aj ten nevykonaný, každé ticho, každý nechápavý pohľad predstavuje stopku, pred ktorou zatváraš oči a pokračuješ v ceste ďalej. Všetky tie slzy, otázky, pocit neistoty, pochybnosti, hádky sú stopkou, ktorá ti signalizuje, že by si mala zastať a pustiť sa ho. Každá jedna chvíľa, kedy sa cítiš sama, všetko to čakanie, dúfanie, privolávanie nádeje je stopkou, ktorú by si mala rešpektovať.
A to nehovorím o situáciách, ktoré mnohé z nás v dobrej viere tolerujú. Správy, ktoré nemajú jasného adresáta, no on sa stále pozerá do mobilu. Neskoré príchody domov, pričom láskavosť a úctu k tebe nechal pred bránami vášho obydlia. Slová, z ktorých nevyžaruje láska, ale chlad a nevraživosť. Žiadne činy, vďaka ktorým by si cítila jeho oporu.
pinterest.com
To sú tie stopky, ktoré ak ignoruješ a vezieš sa ďalej, môžeš si byť istá, že onedlho narazíš na prekážku, ktorá zdemoluje nielen teba, ale aj celý tvoj život. A áno, síce to raz rozchodíš, ale vieš… My ženy si tieto zranenia v sebe nesieme už celý život. Nič nie je len tak na chvíľu… To, čo nás dnes zabolí, sa jedného dňa scelí, ale už navždy budeme konať tak, že týmto obdobím budeme ovplyvnené.
Najviac síl nás naozaj stojí to, že už viac neurobíme nič…
To je to pomyselné zastavenie sa. Žiada si to až príliš veľa úsilia, hlavne v časoch, kedy tie stopky už začneme konečne vnímať, no čosi nám bráni v tom, aby sme akceptovali ich dôležitosť.
Občas si situácia nežiada razantné kroky, ale to, že jednoducho už viac neurobíme nič. Proste necháme veci odznieť a vyšumieť, začneme sa prizerať na vlastný život z role tichého pozorovateľa. A hoci tomuto kroku predchádzajú dni, kedy sa snažíme aj o nemožné, stále nás to stojí viac síl, akoby sme ďalej vyvíjali úsilie. Pretože ak žena miluje, no musí sa pustiť aj poslednej nádeje, s týmto krokom odhodí všetko, čo dovtedy mala, a začína odznova.
Nepýta sa, nezisťuje, nežiada o blízkosť ani o pozornosť. A vďaka tomu vždy všetko naberie rýchly spád, no tentokrát nám už zrážka nehrozí. Je totiž poistená vedomím, že môže prísť aj koniec, ktorý prijme rovnako pokojne ako nový začiatok a snahu o reštart.
Coverphoto: Photo by Igor Stepanov on Unsplash
Ak sa vám páčil tento článok, rady by sme vám dali do pozornosti Miinu knihu s názvom Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.
