Asi máš aj práve ty pocit, že nik nevie, ako sa cítiš… A ja neviem, či máš pravdu. Pretože tak, ako teraz o svojej bolesti mlčíš ty, to robia aj iní. Práve tí, ktorí si siahajú na dno vlastných síl, už nemajú silu niečo hovoriť, sťažovať sa a tobôž nie kričať o pomoc. Tam spočíva dôvod, že si myslíme, že by nám nik nerozumel. Tam sa to, čo cítime, znásobuje a ničí nás to ešte viac.
Možno ani nemáš chuť o tom hovoriť, pretože vysloveným každým slovom sa to stáva o to skutočnejšie. Možno to nemáš komu povedať, pretože tvoje trápenie zvyknú iní bagatelizovať. A možno – to najhoršie, čo sa nám všetkým môže prihodiť – si nemôžeš dovoliť zosypať sa. Tak sa tváriš, že si ok.
Predstieraš, že je všetko tak ako predtým, aj keď sa toho zmenilo tak veľa. Zmenilo sa všetko a meníš sa i ty, každým dňom, kedy to v sebe dusíš. Možno to pomáha iným, práve tým, ktorí sa na tvoju silu spoliehajú, no z teba každou sekundou kúsok ubúda.
Prosím, nevzdávaj to…
Nedus v sebe niečo, čo predstavuje časovanú bombu, ktorá môže kedykoľvek explodovať. Nebojuj s tým, pretože zahajuješ boj voči sebe samej, a to sa nikdy neskončí tvojím víťazstvom. Neobviňuj sa za to, že sa cítiš na dne, pretože všetci sa minimálne raz na to dno dostanú. A takisto sa každý z nich odtiaľ odrazí.
Nevzdávaj to a spomeň si na dni, kedy si šťastná bola. Kedy ťa nič netrápilo, alebo to boli v porovnaní s tým, čo prežívaš teraz, len úplné maličkosti. Rozpamätaj sa na tie chvíle a precíť ich, akoby si to prežívala práve teraz. Viem, že sa odvtedy mnoho zmenilo. S najväčšou si bola šťastná s niekým, na koho sa už dnes nemôžeš spoľahnúť.
No niečo ti chcem povedať…
Nebola si šťastná kvôli nemu. Necítila si radosť kvôli iným. Ale kvôli sebe.
Ty si všetko to šťastie iba zdieľala s ostatnými, no vzniklo v tvojej duši nezávisle od toho, kto bol práve s tebou. Bola si šťastná, pretože si to bola ty… Uvedomovala si si hodnotu svojho života, zamilovala si sa doň.
Naše šťastie nemajú v rukách iní. Držíme ho my a väčšinou máme pocit, že sa ho musíme vzdať, ak sa nám najbližší obrátia chrbtom. Ale to je nezmysel. Stále môžeš byť milovaná. Stále môžeš cítiť vďaku, rešpekt a oporu. Všetko to nájdeš v sebe, pretože aj keď si mala niekoho, o koho si sa mohla oprieť, tieto pocity vznikali v tvojej duši.
Tak prečo by sa mali vytratiť, keď si navonok ostala sama?
Daj si chvíľu. Daj si čas. Počkaj, kým ti srdce samo povie, že nastal ten okamih, kedy je schopné začať odznova. No ešte predtým… Urob aspoň niečo. Niečo, čo ti urobí radosť, vďaka čomu získaš späť to, čo si odovzdala iným.
Teraz je ten najlepší čas na zmenu. Na presne takú zmenu, po ktorej si v kútiku duše túžila, no okolnosti ti nedovolili vykonať ju. A tak musela prísť tvrdá rana, ktorá ťa odpútala od všetkého a od všetkých, aby si sa vrátila tam, kde patríš. K sebe samej…
Autor: Laura L.
Coverphoto: Photo by ŞULE MAKAROĞLU on Unsplash