Zo dňa na deň sme sa museli naučiť žiť inak. Zdržiavať sa viac doma, tráviť čas vymýšľaním aktivít, len aby sme niečo robili.
Život sa navonok zastavil, ulice a obchodné centrá ostali prázdne.
Ocitli sme sa doma s množstvom otázok, čo ďalej, ako dlho táto situácia potrvá, kedy sa Zem opäť uzdraví…
Ulice a obloha stíchli, vymizli lietadlá, autá, zatvorili sa prevádzky. Na chvíľu sa zastavil taký ten obyčajný život pracujúcich ľudí, ktorí denne merali cestu z práce a do práce, po práci bežali vyzdvihnúť decká zo školy či krúžkov, utekali nakúpiť niečo na večeru, podvečer navštívili fitko alebo sa stretli na káve s priateľmi.
pinterest.com
Bežný uponáhľaný život, kedy sme si nevedeli pomaly nájsť čas na niečo nové, na učenie sa jazykov, čítanie kníh, pozeranie obľúbených seriálov či dokonca upratanie si šatníka, sa zrazu stopol a my sme ten čas dostali. Dostali sme čas na to, aby sme sa vrátili k sebe samým, k svojim rodinám a uvedomili si, že to najdôležitejšie máme.
Ľudia si závideli všetko dobré, kto kde bol, čo zažil, a tomu druhému nedopriali…
Nevenovali sme pozornosť našej planéte a naďalej ju znečisťovali a ničili. Dnes prichádzame na to, že práca upratovačky či predavačky je rovnako dôležitá ako práca lekárov či lekárnikov a že šťastie nezávisí od výšky našich príjmov či postavenia. Tí, ktorí denne chodia do práce s obavami, no o to s väčšou zodpovednosťou. Vkladáme do seba navzájom dôveru a uvedomujeme si, ako sa navzájom potrebujeme.
Dnes sme sa zahalili rúškom, aby sme pochopili, akí sme si všetci rovní, ako ľahko môžeme stratiť jeden druhého a že závisť či osočovanie iného nám je k ničomu. Hľadíme si len do očí a zisťujeme, že práve v nich môžeme nájsť dobro človeka, pocit spolupatričnosti či empatie.
Vidíme strach v očiach starších ľudí, ktorí sa spoliehajú na svojich najbližších, smútok v očiach detí, ktoré sa nemôžu ísť hrať so svojimi kamarátmi na ihrisko, a lásku v očiach všetkých, ktorí si uvedomujú, že sme aktuálne všetci na jednej lodi a len spolu môžeme vyplávať vpred.
pinterest.com
Príroda sa začína prebúdzať…
Prichádza jar a tým pocity radosti, kvitnutie kvetov či návrat vtákov. V tom tichu sa môžeme započúvať do spevu škovránkov, šušťania listov či pučania stromov. V tomto tichu môžeme meditovať a prísť myšlienkami na to, čo sme robili zle. Prečo sme museli dostať túto chorobu?
Utužujme to, čo máme a vážme si každý okamih. Verím, že po skončení tohto obdobia, sa všetci s radosťou rozutekáme do prírody a budeme z nej čerpať energiu, pokoj a že si našu Zem budeme oveľa viac vážiť.
Ostaneme s pokorou a ľudskosťou v srdciach…
A vždy sa v myšlienkach vrátime k tomuto, hoci ťažšiemu, ale o to viac obohacujúcemu obdobiu, ktoré nám ukazuje, akí sme si rovní, zraniteľní, aká je rodinná pohoda nepostrádateľná a že krása ľudí sa ukrýva v srdciach.
Objímeme svojich blízkych a priateľov a budeme spolu tráviť čas s väčšou vďačnosťou, deti sa budú radovať so svojimi kamarátmi, blázniť sa na ihrisku, viac si pomáhať. A my budeme s o to väčším zadosťučinením ďakovať, že dokážeme spojiť sily a myslieť okrem seba aj na iných ľudí vo svete.
Autor: wewepise.com
Coverphoto: Photo by Ani Kolleshi on Unsplash
