Radím sa k ľuďom, ktorí dôverujú životu, a snažím sa nedávať si nejaké drastické predsavzatia. Žiadne už „nikdy viac“, prípadne „odteraz to bude takto“ v mojej mysli nenájdete. Jednoducho sa spolieham na to, čo práve cítim, a hlavne sama sebe neklamem. Nič pred sebou nezatajujem, priznám pred sebou bolesť, strach, paniku aj radosť, a pokúšam sa tieto pocity rešpektovať, aj keď hlava niektoré z nich celkom neberie a chce ma naviesť trochu iným smerom.
Vlastne to je moje jediné predsavzatie – nebáť sa neznámeho a počúvať sa. Počúvať svoje srdce, pretože ono najlepšie vie, kedy prestať a kedy si povedať, že stojí za to zabudnúť či odpustiť. Naučiť sa to ma stálo veľa… Veľa rokov, veľa zlyhaní, veľa sklamaní, ktoré som nedokázala spracovať a ťažili ma ešte dlho potom, ako sa stali minulosťou.
unsplash.com
Bolo to obdobie, keď som každú drámu, ktorá sa stala, podporila ďalšou drámou vo svojom vnútri…
Namiesto toho, aby som to prijala, som sa stavala na zadné. Nechcela som, aby sa to dialo. Dokázala som sa ľudí držať ako kliešť, pričom fakt, že niektorí z nich sú len toxickým článkom v mojom živote, som vždy zmietla zo stola.
Chcela som mať vo všetkom jasno, no nemyslela som na to, že niektoré veci proste jasné nikdy nebudú. Pretože ani vzťah s danou osobou nikdy nebol jasný, len ja som odmietala vidieť všetky prázdne miesta a otázniky, ktorými bol daný vzťah opradený.
Jednoducho som neverila životu…
Jeho prirodzenému chodu, proti ktorému ja nič nezmôžem. Bola som zaslepená vidinou šťastia, ktoré aj tak neprichádzalo, a nechcela som si priznať, že občas pre nás je najlepšie to, o čom snívať nechceme.
Chcela som zvrátiť veci, ktoré boli až príliš definitívne, dôsledkom čoho som napáchala snáď najviac chýb vo svojom živote. Chýb, ktorých následky som znášala ja a tí druhí boli spokojní, dostali ďalšiu šancu, alebo sa dokonca potichu smiali na tom, aká som hlúpa.
Ani sama neviem, kedy sa niečo zmenilo…
Myslím si, že to nebolo zo dňa na deň. Za touto zmenou možno nájsť zlomenú dôveru, čakanie, ktoré trvalo večnosť, a pochopenie, že všetko sa deje v pravý čas.
I tie veci, ktoré bolia, môžeme po rokoch vyhodnotiť ako to najlepšie, čo sa nám mohlo stať.
Mám totiž skúsenosť, že ak sa príliš silno držíme ľudí, ktorí necítia to isté k nám, skôr alebo neskôr sa niečo stať musí. Musíme dostať jasný signál, že si zotrvávaním pri tejto osobe odopierame niečo lepšie. Musíme prijať tvrdý úder, ktorý nám zmení perspektívu a uvidíme to, čo sme dlho vidieť nechceli… Že len márnime svoj čas zachraňovaním vzťahu, ktorý sa zachrániť nedá.
Verte mi, nič nie je tak dôležité, ako prijať to, čo sa nám deje…
Pretože niektoré hranice sú veľmi tenké a dajú sa prejsť zo dňa na deň. Zatiaľ čo v jedno ráno som mala pocit, že bez niekoho by sa môj život celý zosypal, na ďalší deň, keď som prijala to, čo urobil, som jeho stratou cítila neuveriteľné oslobodenie.
Vieš, môžeš ma sklamať, pretože patrím medzi ľudí, ktorí sa vždy vedia vžiť do kože toho druhého. Viem, že každý robí chyby a ja nemám právo nikoho za nič súdiť. Dlho mi trvalo, kým som pochopila dokonca i to, že občas druhého sklameme, i keď je to to posledné, čo by sme chceli.
No mysli, prosím, i na to, že síce sa snažím odpúšťať, neviem ručiť za to, čo sa vo mne v tú chvíľu odohrá. Niekedy odpustím a viem ísť ďalej, no inokedy to znamená definitívny koniec. Občas sa vo mne totiž niečo zlomí a ja to beriem ako znamenie, že sa nemám snažiť pokračovať v niečom, čo samo od seba potichu odznelo.
Coverphoto: Photo by Natalia Sobolivska on Unsplash
