Predpokladám, že to nečakal ani on. Veď na to, čo je dobré a ľahko prístupné, sa predsa ľahko zvyká. Dokonca to my ľudia berieme ako samozrejmosť, ako niečo, čo si nezaslúži vďaku či pozornosť. Nemusel nič a čím viac mi tento tvoj postoj ku mne dokazoval, tým viac mal u mňa všetko. Pretože som verila, že sa raz zlomí, že mu časom, pribúdajúcim vekom a možno i vráskami dôjde, že jedna verná a milujúca žena je to, čo muž pri sebe potrebuje. No nakoniec sa nezlomil on, no takmer zlomil mňa…
Hm, ukáž milujúcej žene, že ti na nej možno trochu záleží, a ona sa zblázni. Zblázni sa do teba, do túžby patriť ti úplne, nielen tak trochu. Ukáž jej, že tu môžeš byť, no i nemusíš, a ona tu bude stále. Pre teba. Dúfajúc, že raz tu budeš i ty pre ňu. Zblázni sa do svojich predstáv, v ktorých hlavnú úlohu hrá nikým a ničím nezničiteľná nádej živená jej láskou.
pexels.com
A to je, dámy a páni, jeden z najhorších scenárov, aký si život môže pre ženu pripraviť…
Pretože čítaním jednotlivých nezmyselných replík stráca samu seba. Denne si vyslovuje klamstvá, ktoré si do toho scenára potajomky v dobrej, no zničujúcej viere vpisuje sama. Písmo je krivé, atrament sa sem-tam rozpíja do machúľ, pretože ho pokropí občas slzami.
Fabuluje si nasledujúce dejstvá, ktoré síce nekorešpondujú s dejom toho, ktoré práve prežíva, ale jej to akosi nevadí. Čas jej uteká pomedzi prsty a ona sa tomu chvíľami dokonca sebatrýznivo teší. Lebo viete… Čím dlhšie má pocit, že sú spolu, hoci len naoko, tým viac sa predsa zvyšuje šanca, že príde ten povestný, už navždy trvajúci happy end, no nie?
No nie…
Poznáte horor, ktorý sa končí šťastne? Úplne idylicky? Taký, v ktorom sa temné prostredie razom zaleje slnkom a zombíkom sa rozžiaria tváre, líca im zaleje farba a oči budú žiariť životom? Ja som taký doposiaľ nevidela. No pred rokmi som sa nazdávala, že budem prvá, ktorá ho nielenže uvidí, no dokonca ho zažije i na vlastnej koži.
Niečo vám poviem… Komédia sa môže skončiť šťastne. Aj dráma, kde niekto umrie a všetci to časom prijmú ako fakt, ktorý k životu patrí, hoci je bolestivý. Aj taká, v ktorej hlavná hrdinka musí z posledných síl začať nový život v novom meste. Ale horor, v ktorom žena každodenne bodá dýku do vlastného srdca, sa šťastným koncom nikdy neskončí. Skončí sa ako klasický psycho triler s neistým koncom, ktorému porozumejú len kritici, v našom prípade, ak sa prenesieme do reality, ho pochopia len postarší ujovia v bielych plášťoch a profesionálnym neutrálnym navonok chápavým výrazom v tvári.
Pretože niektoré zamilované ženy nepotrebujú mať po boku muža svojho života. Ale psychiatra… A teraz bez urážky, prosím, ale kam inam by sme sa mali poslať, ak nie práve k nemu? Ak sme ochotné ospravedlniť neveru, zlé zaobchádzanie, večne nedostupný telefón, absenciu úprimne vysloveného milujem ťa?
Veď v momente, keď sme sa podaktoré zamilovali, sme akoby nadobro oslepli, a jediné, čo nám pred očami zostalo, boli naše predstavy…
Predstavy, ktoré však v žiadnom prípade nepasujú do reality. Preto som v úvode napísala, že to pravdepodobne nečakal ani on. Lebo to prišlo tak nečakane, že to zaskočilo aj mňa.
V jedno ráno som vstala a na rozdiel od tých predchádzajúcich, som bola len vyčerpaná. Dovtedy som totiž bola vyčerpaná aj zúfalá. Zúfalá z toho, že sa nedeje to, čo by som chcela, zúfalá zo seba, pretože ak neustále on odbieha k iným a nechce sa usadiť so mnou, hľadala som chybu v sebe. Zúfalá zo skutočnosti, že nevidím žiadne východisko a že nemám to, čo by som chcela – fungujúci vzťah s ním.
No tentokrát som bola naozaj „len“ unavená. Z neustáleho naháňania sa za niečím, čo nikdy nedoženiem, z pýtania sa tých istých otázok, na ktoré nikdy nedostanem odpoveď. Bola som unavená z nikdy sa nekončiaceho príbehu a práve v tom momente som si uvedomila, že ten koniec chcem, nech už je hocijaký. Aj za cenu toho, že bude úplne iný ako ten, o ktorom som päť rokov snívala.
pexels.com
Zrazu mi bolo všetko jedno…
Aj napriek tomu, že večer predtým som mu písala správu, ktorú som zakončila príjemnými slovami. Odpísal mi až nadránom, keď som ja dávno sladko spala, a po prečítaní jeho odpovede mi prišlo zle. Zle z toho, čo sa dialo a ako som sa bodala do vlastného srdca kvôli niekomu, kto v podstate robil to isté. Bola som znechutená z toho, že sa to ťahalo tak dlho, bolo mi ľúto mnohých situácií, kedy som sa nevedela zastať samej seba, prehrala som si pár chvíľ s ním v hlave a priznala si, že toto už ďalej nechcem.
Nechcela som viac čakať a nemať istotu, či sa vlastne niečoho niekedy dočkám.
Nechcela som byť poslednou v poradí na zozname jeho priorít.
Nechcela som počúvať ďalšie výhovorky ani sa pozerať do očí, ktoré mi hľadiac do tých mojich vedeli bez problémov klamať.
Nechcela som si viac klamať a hľadať ospravedlnenia za cudzie chyby.
Nechcela som zažívať to, čo sa stalo mojou rutinou.
Chcela som konečne otvoriť oči a začať žiť život, aký si zaslúžim…
Viem, že sa nečíta ľahko…
Ale za veľa sĺz a nedorozumení si môžeme my. Pretože akonáhle sa zamilujeme, oslepneme. Staneme sa postavičkou, ktorá má pocit, že začína žiť svoj sen, a z kreténa je ochotná urobiť princa. Nie však naozaj, ale vo vlastnej hlave, ktoré prestala pozorovať realitu takú, aká je.
Dnes sa už nepýtam, prečo… Pýtam sa len, či by sa niečo zmenilo, ak by niekto včas za mnou prišiel, poklepal ma po ramene a ironicky by bol utrúsil… Vieš, dievča, zamilovať sa neznamená oslepnúť.
Coverphoto: Photo by Annie Spratt on Unsplash
Ak sa vám páčil tento článok, rady by sme vám dali do pozornosti Miinu knihu s názvom Stretni sám seba. Môžete si ju kúpiť priamo v našom eshope TU.
