Necítila som nič. Prešli dni, týždne a mesiace od rozchodu, ktorý nebol bolestivý, no zobral so sebou aj poslednú nádej na nový začiatok. Cítila som len hlbokú prázdnotu, ktorá sa rozliehala po celom mojom tele, a nevedela som, ako sa jej zbaviť. Dokonca som rozmýšľala, či sa jej vôbec niekedy zbavím…
Sústredila som sa teda na seba. Začala som sa venovať veciam, ktoré ma napĺňajú a robia šťastnou.
Snažila som sa zo seba vytvoriť najlepšiu verziu seba samej, verziu, na ktorú môžem byť hrdá, keď ju uvidím v zrkadle. Žena, ktorá bude očarujúca na pohľad aj zvnútra, niekto, kto dokáže pritiahnuť tú najjasnejšiu žiaru až k nej.
Často som rozmýšľala, prebdela mnoho nocí. Rozmýšľala som, či ešte zažijem lásku. A aká tá láska asi bude. Bude taká ako predtým? Bude lepšia či horšia? Zažijem ešte niekedy niečo také, pričom sa mi podlomia kolená a zastaví dych?
Neviem…
To bola odpoveď, ktorá mi odopierala spánok. A netreba zabudnúť na neutíchajúcu zvedavosť prepojenú s prázdnotou z existencie a straty nádeje. Lenže… Stalo sa.
Jedného dňa som cvičila. Tak ako každý tréning, sústredila som sa na seba a snažila sa o čo najlepší výsledok. A vtedy prešiel okolo. Prešiel okolo muž, ktorého oči boli tak jasné, že ma roztápali. Muž, od ktorého stačil jeden jediný pohľad a srdce mi vynechalo zopár úderov.
A vtedy som zistila, že svet je malé a záhadné miesto. Že nádej opäť žije a ja sa jej musím len znovu nadýchnuť. Vtedy sa prázdnota v mojom vnútri začala pomaly topiť a plaviť preč.
A vtedy som vedela, že je to v poriadku…
A že aj ja budem v poriadku. Odpustila som si svoje zlyhania a rozhodla sa vykročiť vpred. Tak ako som to predtým nedokázala. Po rozchode som sa uzavrela tak, ako ešte nikdy predtým.
No tento okamih mi opäť vdýchol nádej a ja som sa rozhodla. Rozhodla sa prekročiť všetky prekážky a opäť odomknúť moje srdce. Pustiť tam trochu svetla a opäť žiariť. Vtedy som ešte nevedela, či toho neznámeho krásavca niekedy stretnem, nevedela som o ňom nič, ani len meno.
No bola som mu vďačná…
Dokázal vo mne otvoriť niečo, čo som si myslela, že bude ešte na veľmi dlhý čas zamknuté a nepoužiteľné. Dokázal vo mne opäť zapáliť plameň nádeje a schopnosť bojovať. Bojovať o lásku.
Dnes sa už len usmievam. Prázdnota zmizla do poslednej smietky a srdce mi tlčie o závod každý deň, vďaka nemu. Predtým som si myslela, že to, čo prežívam, je výnimočné, a aj bolo. Taktiež, že niečo také už nezažijem. A veru ani nezažijem.
Pretože to, čo prežívam teraz, prekonalo všetky moje očakávania…
Zaľúbila som sa tak veľmi, že sa toho bojím a neviem nabažiť zároveň. Myslím na neho deň i noc. On je to prvé, na čo myslím, keď vstanem, a posledné, keď zaspávam. On je prvý, komu píšem, keď sa mi v živote prihodí niečo krásne, smutné či vtipné. On je ten, kto dáva zmysel slovu láska, a každý deň je oveľa krajší, keď sa na mňa usmeje.
Týmto by som rada poslala odkaz všetkým ženám, ktoré si prešli či prechádzajú rozchodom a cítia len prázdnotu. Cítila som to tiež a neverila som, že sa jedného dňa budem cítiť tak sviežo. Tak krásne…
Treba si tým prejsť, pretože bez toho, aby ste sa cítili úplne prázdne, nebude nikdy pocit šťastia a lásky taký nádherný. Len keď si človek prejde tými horšími chvíľami, dokáže naplno oceniť tie krásne. Preto vám chcem povedať, že sa nemusíte báť, príde to. A príde to v ten pravý čas. Len ako sa hovorí, na dobré sa dlhšie čaká. Ale oplatí sa.
Autor: Alexandra S.
Coverphoto: Photo by Alvin Mahmudov on Unsplash