My ženy sme veľmi komplikovaný tvor. Robíme strašne veľa chýb, keď sme zamilované. V mene lásky sme ochotné podstúpiť aj tie najťažšie skúšky a nič za ne nechcieť. V mene lásky sme ochotné bojovať až do konca dní, bez nároku na odmenu. Sme ochotné riskovať všetko za nič. Za pekné slová a úprimný úsmev by sme vraždili. Sme schopné zaprieť svoje záujmy pred vašimi. Potlačiť svoje potreby pred tými vašimi. Dať maximum, o ktorom ani samy netušíme, že ho vlastníme, tam, kde nám nie je nič sľúbené.
Ponúkneme všetko, ale nežiadame nič. Očakávame len úprimný prístup. Nepýtame si ho, skôr naopak. V kútiku duše dúfame, veríme, že práve úprimný prístup je tá celkom normálna, logická vlastnosť, ktorou by ste sa nám mohli revanšovať. Nechceme od vás drahé šperky. Chceme pár úprimných pohľadov do očí. Nechceme od vás drahé autá. Stačí nám počuť pár jemných slov. Nechceme od vás všetok váš čas. Chceme, aby ste sa sami rozhodli pre našu spoločnosť. Nežiadame od vás nedosiahnuteľné. My ženy sme proste krehké bytosti. Máme silné opevnené vnútro, no skrývame v ňom malé skromné JA, ktoré nás vedie k láske.
Možno to niekedy vyzerá, že sa v nás nedá vyznať. A veru nedá. Každá z nás je tak komplikovaná, takže máme čo robiť, aby sme to dokázali my samé.
Viete ale, čo všetko sme schopné urobiť pre človeka, ktorý má záujem zistiť to? Niekoho, kto z toho pevného obalu dokáže vykresať to jemné stvorenie. Niekoho, kto medzi tými ostatnými dokáže zapôsobiť. Niekoho, kto nám dá všetko, ale nežiada nič. Nepotrebujeme to klišé, ktorým nás chcete upútať. Nedávajte nám pocit, že nám dokážete dať všetko. Potrebujeme cítiť, že nám to chcete dať. Že všetko, čo pri vás cítime je skutočný cit a nie predstierané emócie. Že práve náš úsmev vás robí šťastnými.
Niekedy potrebujeme počuť rázne slovo, ale to neznamená, že máme rady krik. Niekedy nám chýba pozornosť, ale to neznamená, že máme rady kontrolu nonstop na telefóne.
Niekedy máme pocit, že nám svet leží pri nohách, inokedy, že sme len malým nepotrebným kúskom skladačky. Vtedy stojte pri nás.
Vtedy nás zahrňte všetkým čím viete. Dajte nám pocit, že sme jedinečné. Dajte nám priestor byť milovanými. Dajte nám pocit dôležitosti. Ukážte nám, že sme to, na čom vám záleží. Darujte nám kúsok seba, kúsok toho silného stvorenia, ktoré nás tak opantalo. Nechajte nám čas. Neberte nám každú sekundu, nechajte nás rozmýšľať. Nepýtajte sa. Pozorujte. Netlačte na city, nechajte ich rozvinúť sa samé. Dajte priestor tomu momentu, ktorý robí náš svet dôležitým. Dajte priestor nám, ženám, vo vašom svete.
Nenechajte nás súperiť o vaše srdce. Nechceme súperiť. Chceme byť tými vyvolenými, ale nechceme bojovať v skupinách. Chceme byť tými jedinými. Chceme vedieť, že sme tie, po ktorých túžite. Nepýtajte sa nás, prečo vás milujeme. Na lásku predsa neexistuje dôvod ani odpoveď. Láska je veľmi komplikovaný jav. Presne tak ako my ženy.
Každá z nás túži po jedinom. Po tom, aby bola milovaná každý jeden deň tohto života. Aby sa mohla bezdôvodne usmiať na seba v zrkadle. Len tak by sa pozrela do zrkadla a bol by tam. Nie taký silený, ktorým si vytvárate pocit šťastia. Úsmev, ktorý si želá každá žena aspoň raz denne. Úsmev, ktorý Vám pripomenie, že niekde v diaľke je ten, kto ho podvedome vytvára.
Tak ako ona. Tiež si to priala. V kútiku duše dúfala, že raz sa na ňu usmeje to šťastie. Nečakala, že to naozaj príde. Mala veľké plány, veľké sny, veľké očakávania. Vedela, že to, do čoho sa púšťa, bude ako boj s veternými mlynmi, ale chcela to. Chcela skúsiť, či jej ženské zbrane ešte vedia ovládať kus toho silného mužského srdca. Chcela zapísať znovu do svojho života mužské meno. Po tom čase, ktorý venovala samej sebe, už netušila, čo znamená čítať medzi riadkami. Netušila, ako sa správať po boku muža.
Každým dňom sa viac a viac bála, že to, po čom vnútri tajne túži, vlastne vôbec nechce. Alebo naopak, to čomu dokonale odoláva, to ju vnútorne ťahá stále viac a viac. Nevedela, či ešte dokáže vydávať tie signály, ktorým rozumejú muži. Či ešte je schopná pozrieť sa mužovi do očí a nehľadať za nimi klamstvá. No a teraz je tu. Stojí v kúpeľni hľadiac do zrkadla a usmieva sa. Usmieva sa, ako keď myslíte na niekoho, koho ste asi dve minúty nevideli a tak strašne Vám chýba. Usmieva sa tak prihlúplo, ako to vedia len zamilované ženy. Ani neverila, že sa ešte niekedy tak dokáže potešiť obyčajnému úsmevu. Obyčajnému, no zároveň tak silnému, že mení silnú, nezávislú ženu na kúsok jemného hodvábu plápolajúceho medzi oblakmi. Na vetrom pohadzujúci kúsok látky. Dôkaz toho, aká silná je láska.
Aká úžasne nežná, a zároveň tak strašne krutá. Nedovolí Vám určovať si pravidlá. Ona je tá, ktorá určuje. Ona je tá, ktorá spája a rozdeľuje. Niečo tak silné, čo roztápa ľady a zároveň páli mosty. Kráľovná všetkých úsmevov a sĺz. Vytvára tichý dojem úprimných citov, no dokáže raniť mávnutím čarovného prútika. Ona. Láska. Jedno slovo, ktoré vie tak veľa pomenovať. Spojiť. Rozdeliť. Upokojiť a zohriať. Potešiť. Udrieť. Zamávať. A nakoniec postaviť na nohy, keď si myslíte, že ju už nikdy nestretnete. Tak taká silná je. Presne tak silná a komplikovaná ako my, ženy…
