Svet je dnes taký zvláštny. Niekedy si predstavujem, aké by to bolo, keby ľudia začali hovoriť, čo si naozaj myslia, čo cítia a čo chcú… Tento článok síce nie je o tom, ale má v tejto myšlienke svoje základy.
Rozmýšľam totiž nad tým, aká by som dnes bola, keby som vo svojom živote stretla iných ľudí. Úprimných. Takých, čo sa neboja povedať, že sa boja. Že majú strach, že sú pokrivení tým, čo sa im stalo v minulosti.
Takých, ktorí sa nezdráhajú hovoriť o tom, čo nosia za maskou, ktorú si každý deň nasadia na tvár, dokonca aj pred tými najbližšími, lebo sa sami desia toho, čo za ňu ukrývajú.
Podľa mňa sa nikto nenarodí zlý. Nikto sa nenarodí chladný. Môže sa takým jedine stať. Môže to z neho urobiť život a to, čo musí prekonať. No nikto sa nenarodil s tým, že chce ubližovať. (budem ich volať “stratení”, pretože to slovo, podľa mňa, presne vystihuje mnohých)
No smutná pravda je, že sklamanie plodí sklamanie… Zatrpknutý človek bohužiaľ môže ublížiť ďalším, aj keď nechtiac, a z nich sa stávajú ďalšie duše nadávajúce na tento svet. Je to ako nákazlivá choroba. Epidémia, ktorá požiera dnešných ľudí rýchlejšie ako ktorákoľvek iná choroba.
Ohrozená skupina sú tí najmladší. Tí nevinní. Tí, ktorí ešte majú o živote, o láske a o priateľstve krásnu a nedotknutú predstavu. No popri tom, ako začnú objavovať svet, objavia, či natrafia na nejakého toho strateného. Väčšinou – láska ako hrom- pretože títo stratení sú pre čisté duše neodolateľní. Takzvaní „zlí chlapci“ a „zlé dievčatá“. Prečo? Pretože títo ľudia sú zakázané ovocie.
Rozum ti bude pri nich na plné hrdlo kričať NIE! Niečo s nimi nie je v poriadku! Sú dlhšie sami, alebo im nevychádzajú vzťahy.. Niečo na nich proste nehrá….
No srdce začuje niečo iné. To, čo títo ľudia v sebe nosia… Bolesť. A srdce sa zblázni, pretože srdce chce milovať, chce pomáhať, chce byť naplnené tým, že naplní to druhé srdce, ktoré počuje kričať o pomoc, aj keď to jeho majiteľ takmer nikdy neprizná.
A hormóny? Ó áno ten/tá je iný/iná.. je na nich niečo.. nebezpečné.. byť s nimi je ako chodiť po ostrí noža… adrenalín, nebezpečenstvo, príťažlivosť… Sú tak strašne sexi… Lenže tu nejde o výzor.. Niečo v nich jednoducho JE. Niečo, čo ťa oberá o zdravý rozum, ktorý koniec koncov aj tak prestaneš počúvať.. a hop.. si v tom až po uši.
A tu sa dostávam k pointe. Prečo je také ťažké nájsť druhú lásku? Nájsť, alebo lepšie povedané, udržať druhý vzťah? Naozaj si nie som istá, no myslím, že veľa z vás sa v týchto slovách nájde….
Čo teda tí stratení?
Ľudia. Je jedno či žena alebo muž. My všetci, ktorí máme niečo za sebou, máme PANIKU zo sľubov. Máme paniku zo záväzku. Nejde o to, že by sme nechceli. Je to niečo v nás zakorenené, podmienené… Je to niečo, čo nevieme ovplyvniť…
Niekoho stretneme. Váu, super, paráda… motýle a tak. Má krásny úsmev a ešte krajšie oči. Potom sa začneme rozprávať… A je to neuveriteľné.. ten človek je úžasný.. Máme toho veľa spoločného. S ním by to šlo. Inteligentný, páči sa mi… Možno je to tu, možno som konečne našla niekoho…Toho správneho.
Začneme randiť. Trávime spolu čas, možno sa spolu vyspíme a hádajte čo? Je to skvelé… všetko vyzerá jednoducho dobre.
No a ako to už je prirodzené… ten človek sa začne viazať. My tiež. No zrazu si ten druhý vyžaduje viac pozornosti. Zrazu Vás chce niekomu dôležitému predstaviť. Pýta sa, čo robíte, kde ste. Začína byť súčasťou vašej dennodennej rutiny, ktorú majú niektorí z nás zaužívanú roky. A zrazu na vás dokonca vybalí niečo typu „asi ťa aj milujem“….
No a týmto sa to oficiálne stáva niečím „viac“. Pretože už vieme, že môžeme druhého zraniť. Už vieme, že máme za svoje správanie voči nemu zodpovednosť…začína to byť záväzné, čo znamená, že vrátiť sa z kratšej cesty už nepôjde tak ľahko, ak sa niečo domrví.
A tu sa to všetko začína. Kontrolky v hlave začnú blikať ako šialené a začneme sa cítiť ako srnka na diaľnici. Máme pocit, že sa dusíme, akoby nás niekto chytil pod krk. Tep sa zrýchľuje, srdce bije o život a jediné, na čo sa všetky naše zmysly začnú sústreďovať, je únik…
Požiadame o čas. Lebo je to niekedy naozaj to jediné, čo potrebujeme. Lebo naše úmysly s tým druhým naozaj nie sú zlé… len jednoducho potrebujeme ČAS.
Prečo? Veď keď niekoho naozaj miluješ, tak je to blbosť a výhovorka!
No tak to teda vôbec nie je…
Pretože sme možno prežili peklo, z ktorého sme sa vyškriabali ledva po štyroch a nechávali sme za sebou krvavú stopu. V niektorých prípadoch aj pár rokov. Ledva sme svoj svet vystavali do nejakej znesiteľnej podoby a možno nie sme úplne pripravení doňho niekoho vpustiť. Aj keď chceme, bože a ako veľmi…
Lenže ako náhle niečo začne naberať na obrátkach, spúšťa sa lavína… Lavína minulosti väčšinou, ktorú nikto z nás nepoprie. Nikto z nás ju od seba neodstrihne.
Niektorí sme jednoducho takí. Prežili sme, čo sme prežili a bojíme sa, že sa to bude opakovať. Že sa znovu a doslova spálime zaživa . A času sme stratili už naozaj dosť aj pred tým… chceme ísť do toho znovu?
Hlavou nám začnú víriť otázky. Čo ak on/ ona nie sú tí praví, veď som si to myslela aj pred tým a nebolo to tak. Čo ak im ublížime . Čo ak nebudeme dosť dobrí. Čo ak nás opustia. Čo ak opustíme my ich? A my nechceme urobiť druhým to, čo sa stalo nám. Vieme predsa ako to kurva bolí. Čo ak si nebudeme rozumieť, čo ak stretneme niekoho iného… Čo ak, čo ak…Som zvyknutá robiť to a to… a čo ak to bude JEMU vadiť. No ja sa meniť nebudem… Bože a je ON naozaj TEN pravý?? AKO to mám vedieť preboha posúdiť za MESIAC? Veď pred tým som to nezistila za celé roky…Čo ak, čo ak…
Čo ak ma raz nazve tou, ktorá mu zničila život? Alebo.. čo ak sa bude história opakovať a ja skončím rozbitá na márne kusy, ktoré už neposkladajú dokopy ani všetci svätí… čo ak sa už nedokážem znovu cez to všetko dostať a nepozbieram sa?
Tých otázok je naozaj milión… a každý máme svoje.
V dnešnom svete je to jednoducho tak. Každý chce istoty a každý potrebuje prísľuby do budúcnosti. Lenže uvedomili ste si niekedy to, že láska nie je o tom? Lásku si nikto nemôže vynútiť, či nechať prisľúbiť. Veď aj tie sľuby v kostole… No tak… stať sa môže čokoľvek.
Nezvezujte lásku sľubmi. Nechajte druhých dýchať. Nechajte milovaných ľudí voľných a práve to je to, prečo Vás budú milovať. Dajte im čas sa do Vás zamilovať naozaj! Pretože láska nevzniká zo dňa na deň.. vzniká zážitkami, úsmevmi, slzami… Dajte dýchať vzťahom…
Pretože práve to, že si chcete ľudí niečím poistiť, ich môže od Vás odohnať… Bohužiaľ. Pretože niektorí ľudia majú svoje múry, svoju samotu a je to ich najlepší priateľ. Je to ich ochranca a vy chcete, aby Vám odovzdali jedinú vec na svete, ktorá ich drží na nohách a dáva ISTOTU IM. Presne takú, akú od nich žiadate VY. Tak prosím nežiadajte a netlačte…
Dajte im toľko voľnosti, až ju nakoniec oni sami vložia do vašich rúk so slovami, že je vaša…
