Bude to pár rokov, kedy som sa ťa chtiac-nechtiac vzdala. Vlastne by sa dalo povedať, že som sa skôr musela vzdať predstavy o našej spoločnej budúcnosti. Musela som, pretože… Si ma mnohokrát postavil do pozície, v ktorej to bolo „buď – alebo“. Buď ja, alebo ty. Buď samota bez trápenia, hoci i bez teba, alebo ty, no spolu s tým by boli spojené chvíle, kedy by som šťastná nebola. Patril si, možno ešte stále i patríš, medzi tých ľudí, ktorí v druhých dokážu rozpútať neutíchajúcu búrku pocitov.
Od lásky, hnevu, smútku, bezmocnosti… Až po pocit sebauvedomenia či konečne nájdenej sebaúcty. Už je to pár rokov, čo som sa s tebou definitívne rozlúčila a prešla si viacerými fázami, v ktorých som pochybovala o tom, či to vydržím. Či vydržím bez teba a neustúpim, neprídem za tebou, nepokúsim sa s tebou o tom celom opäť porozprávať.
pexels.com
Už je to pár rokov, čo som si dala predsavzatie, že to zvládnem i bez teba…
A dnes som si na teba spomenula. Len tak, hoci od momentu, kedy sme sa videli poslednýkrát, ubehli roky. Nebudem sa tváriť, že je to zriedkavé, pretože nie je, a ak by aj bolo, nebolo by to ono…
Nemám rada, ak sa niekto snaží silou-mocou zabudnúť na to, čo bolo, na ľudí, ktorých stretol. Vtedy len nechce prijať to, čo sa stalo, a to znamená, že by chcel niečo zmeniť. S ničím sa nezmieril a ešte to nevstrebal, nepochopil to, čo pochopiť mal, a takisto popiera to, čo je teraz a čo bude neskôr. A taká ja nie som. Snažím sa pochopiť, akceptovať, zbytočne nebojovať, ak je niečo definitívne a nemenné.
Ty si nemenný bol. Nepodľahol si láske, životu, problémom, citom… Stále si bol rovnaký, každému otvorený, no zároveň všetkým nedostupný. Navonok spoločenský, no vo vnútri uzavretý, na prvý pohľad milujúci, ale v skutočnosti neoblomný a nič necítiaci. Si jednoducho muž, po ktorom túžia všetky ženy až do chvíle, kým sa do neho nezamilujú. A do tohto klamu som sa zamotala i ja.
Už je to pár rokov…
Pár rokov odvtedy, čo som sa do teba zamilovala, o niečo menej rokov, ako som si uvedomila, že si konečne za mnou. Slovo konečne v tomto kontexte so sebou nesie obrovský povzdych, ktorý je sprevádzaný úľavou. Pretože občas sa nám stane i to, že už viac nechceme byť súčasťou nejakého vzťahu. Už viac nechceme ľúbiť, ale nejde to.
pexels.com
Sú lásky, v ktorých nejde nemilovať, aj keď nik nerozumie prečo.
Už je to pár rokov, čo som nezabudla, ale prestala niečo cítiť. Kedy som pochopila, že láska sa nedá vydobyť ani z nás vyhnať. Sú to roky, čo som sa naučila zmieriť sa s tým, ako sa iní ku mne správajú, a uvedomila som si, že si nič z toho nemôžem brať osobne.
Už je to pár rokov, kedy som zo dňa na deň zistila, že k tebe necítim nič a nie je mi z toho smutno. Jednoducho si ma prestal bolieť a zaujímať. A ja som vtedy vykročila do života, v ktorom mi síce bolo ublížené, no zároveň som mala obrovský pokoj na duši…
Coverphoto: Photo by Jon Ly on Unsplash
