Myšlienka o skutočnej láske, ktorá sa prehrávala jednému aj druhému v hlave, bola krásna, priam nádherná a dokonalá. Často to však býva tak, že tie najdokonalejšie myšlienky sú len ťažko prenesené do reality. Keď prišiel ten správny moment a tá pravá chvíľa, na ktorú sa čakalo, keď obaja mali slová plné citov na jazyku, zostalo iba ticho. Slová zostali pochované pod nádychom, s ktorým mali byť vypovedané. City zrazu opustili ich hlavy a zostali len myšlienky.
Myšlienky o tom, prečo ich city zrazu nechali stáť bez slov vo vtedajšej realite. Možno preto, že neboli skutočné, lebo skutočné city obývajú srdcia a nie hlavy. Hlava má tendenciu povymýšľať si veľa hlúpostí, veľkolepé druhy chaosu, aj vnútiť rôzne pocity.
pexels.com
Robí to rada…
Ale jedine srdce rozpozná, čo je skutočné a vyhodí z hlavy všetko neprimerané. Kým každému v hlave vírili ich myšlienky a vlastné otázky, ešte stále stáli oproti sebe.
Chceli tie slová vysloviť, ale nedalo sa, nedokázali to. Čosi im bránilo, čosi, čomu sami nerozumeli. Možno to bol strach z nového a neznámeho, alebo čosi úplne iné. Cítili by to. Keby im to bolo súdené, určite by to obidvaja cítili.
Ľudia sa však často mýlia…
Sme predsa len ľudia, občas sa stane, že pochybíme. V hlave si vytvorili myšlienku o skutočnej láske. Krásnu myšlienku, ale mylnú. Predstavovali si obrazy, aké by si priali, aby boli, ale v reálnom svete ich neboli schopní realizovať.
Nebolo im to súdené, lebo hlavu je možné oklamať, ale srdce nie.
Pocity si v tej reálnej situácii neboli schopní vymyslieť. Neboli tam, v ich srdciach. Zostali s nimi len nezrealizované predstavy o ich mylnej láske.
pexels.com
Takisto zostalo sklamanie…
Neboli schopní klamať sami seba ani toho druhého o tom, že by to malo možnosť fungovať a že by mohli vytvoriť niečo skutočné. Lenže niečo sa nedá vytvoriť z ničoho.
Ak by sa aj chceli pokúsiť vytvoriť niečo z ničoho, bolo by to len niečo falošné. O tom sa však v tej chvíli ani nepokúsili premýšľať. Ranilo ich, že u seba nenašli skutočnú lásku. Možno na niečo také ako skutočná láska ani neboli pripravení.
Boli na seba samých nahnevaní. Boli nahnevaní, že sa nechali poblázniť mylnými predstavami a že v sebe nedokázali nájsť pocity, aké by si želali, aby ich uchvátili. Želaný pocit lásky však nahradil pocit beznádeje.
Čo s nimi bude ďalej?
Budú mať raz možnosť spoznať, aký je pocit skutočnej lásky? Alebo budú navždy po svete blúdiť so srdcom plným ničoho? Táto myšlienka ich vystrašila, zľakli sa jej. Zapríčinila začiatok doby skúšania.
Všetko nové, dobré či zlé, čo doteraz nepoznali, mali túžbu skúsiť s nádejou, že pri tom natrafia na lásku.
Búrili sa proti svetu, aj za cenu, že ich to urobilo zlými ľuďmi, neprestali s túžbou hľadania lásky. Pretože zúfalí ľudia hľadajú zúfalé riešenia a často pre to robia zúfalé činy.
Honba za láskou bola zbytočná, pretože ona sa neskrýva a nečaká kým ju niekto nájde. Neukáže sa, keď ju hľadáš, príde vtedy, kedy by si to čo najmenej čakal a je pripravená pre každého jedného z nás. Musí to chcieť srdce, aby to dovolila hlava. Avšak vtedy to ešte netušili, že vzburou proti dobru pri hľadaní lásky vo všetkých rôznych veciach ju najskôr musia nájsť v sebe…
Autor: Lenka B.
Coverphoto: Photo by Sebastian Latorre on Unsplash
