Nie vždy sa láska podarí… Asi takto by som zhrnula niektoré svoje vzťahy a rovnako aj lásky, ktoré prežili moji blízki. Pretože pravá láska vychádza len raz za život a predtým, ako toto šťastie pocítime na vlastnej koži, objavíme aj jej protipól – lásku, ktorá nie je láskavá. Takú, ktorá je možno zakázaná, možno neopätovaná a možno láskou ani nie je. Nájdeme lásku polovičnú, ktorá len prekrýva strach zo samoty, lásku, z ktorej by mali plynúť výhody, lásku, za ktorou sú skryté myšlienky na predošlý vzťah…
A možno aj lásku, v ktorej klamstvá našej polovičky podporujeme i klamstvami, čo po nociach šepkáme sebe, aby sme utíšili ten tlak, tú bolesť, tú bezmocnosť.
pinterest.com
Vieme sa zamilovať aj do lásky, ktorá nás zničí. To sme my ľudia a inak to už nebude. Neregistrujeme varovné signály, veríme, že všetko, čo sa deje, má význam, a nahovárame si, že toto je ono. Že tento vzťah je nám súdený, že je ten správny pre nás a našou úlohou je premeniť túto vieru na skutočnosť. A to sa nám dokáže veľmi ľahko vymknúť z rúk.
Niekedy z nás láska robí nie lepších a pozitívnejších ľudí…
Sú vzťahy, v ktorých nájdeme aj svoje horšie ja. Také, čo nás v tú chvíľu nedesí, ale núti nás robiť čoraz horšie kroky, s tými najhoršími následkami k nám samým. Ocitáme sa v tranze a našou jedinou prioritou je vytrvať v tom, čo sa práve deje.
Nie je ťažké sa ocitnúť vo vzťahu, v ktorom viac ako lásku pociťujeme skôr túžbu konečne v ňom lásku objaviť.
Túžba cítiť to, čo pociťovať chceme, je na tomto celom najzradnejšia. Nevieme sa jej pustiť, pretože v mysli sme si vytvorili predstavy o tom, aká dokonalá naša budúcnosť raz bude, a najzávažnejšie na tom je, že sa tieto predstavy stanú našou súčasťou.
A dokáže sa človek vzdať toho, čo prijal za svoju súčasť?
Neláskavé lásky majú mnoho podôb, no vždy rovnaké „symptómy“. Srdce nerozkvitá, ale stáva sa zatrpknutým. Zatvárame oči pred realitou, dávame posledné a takisto posledné aj strácame. Objavujeme krátkodobé, no upokojujúce čaro sebaklamu, ktoré nás na malú chvíľu dokáže vzkriesiť, až kým sa nám neminie všetko, čo sme mali, keď sme do tejto lásky spadli.
pinterest.com
Až potom si priznáme, že niekto, pri kom lásku hľadáme, k nám nemusí patriť.
Až neskôr pochopíme, že sme lásku očakávali od osoby, ktorá nás ničila.
Až tam sa nám otvoria oči a my si konečne priznáme, že nám predsa nemôže byť súdený ten, kvôli komu si ubližujeme.
A vtedy sa ocitneme nohami pevne na zemi…
Zistíme, že niektoré hranice sú až priveľmi tenké a neradno ich preliezať. Pochopíme, že občas je lepšie vzdať sa skôr, ako v nej zhoríme úplne celí, a že samota, v ktorej spoločníčkami sú len naše slzy, nám niekedy dokáže poskytnúť viac odpovedí ako hocijaký iný dialóg.
No aj vtedy, keď to pochopíme, býva už zväčša neskoro. Z lások, ktoré sú k nám neláskavé, totiž len málokedy odídeme v pravý čas.
Coverphoto: Photo by kevin laminto on Unsplash
