Spomínam si na noc, kedy som sa rozhodla rozhodnúť sa… Kedy som sa seba tak úprimne, ako to len šlo, spýtala, na čo ešte čakám. Už som sa totiž nedokázala pretvarovať ani sama pred sebou. Mlčky som odhodila masku spokojnosti, ktorú cez deň zvykne nosiť najmä ten, kto po nociach k sebe túžobne privoláva spánok a on neprichádza. Naozaj som sa v ten moment na nič nehrala. Čosi zo mňa opadlo. Snáď preto, že som si viac nemusela klamať a báť sa, že tým niekoho stratím. Ja som ťa už totiž stratila dávno, bolo to isté, iba som nenašla dovtedy odvahu priznať si to.
Ležala som v posteli a do izby prenikalo len svetlo pouličnej lampy. Ticho vládlo celej izbe a až príliš kontrastovalo s tým hlukom, ktorý v mojej duši vyvolávali toľké otázky. V tme vyzerala moja spálňa o čosi väčšia. Skutočne som mala pocit, že sa z postele dívam na celý vesmír, hoci som bola uzavretá medzi štyrmi stenami.
unsplash.com
Dnes už viem, prečo som sa zrazu necítila tak stiesnene…
Pretože mi spadol obrovský kameň zo srdca. Už som ho ďalej nemusela vláčiť so sebou všade, kam sa pohnem. Zo sekundy na sekundu som pochopila, že sa nemusím neustále točiť v jednom bludnom kruhu, ktorý navyše pochabo a sebazraňujúc nazývam vzťahom. Už som nič nemusela, len som mohla…
Už som nechcela čakať, kým sa niektoré sľuby naplnia, ale mohla som začať realizovať tie, ktoré si dám sama sebe. Prestala som byť závislá od teba, od toho, čo povieš, urobíš alebo neurobíš. Zrazu si nado mnou nemal takú moc, ja som mala svoje šťastie vo svojich rukách, odkiaľ si mi ho viac nemohol vziať. A to je rozdiel, ktorý do každej duše dokáže vliať neopísateľný pocit slobody.
Keď som si do tej postele líhala, bolo ešte všetko po starom. Zhasla som svetlo tak ako každý večer a nahovárala si, že dnes na teba nebudem myslieť, hoci som vedela, že odháňať myšlienky na osobu, ktorú milujeme, je ako zaháňať v tme komára. Môžete rozhadzovať rukami snáď aj celú noc, no nikdy ho netrafíte, bude vám pri ušiach bzučať stále, až kým sa s týmto nepríjemným zvukom nezmierite a nezačnete ho vnímať ako sprievodnú kulisu na ceste za spánkom.
unsplash.com
No potom som si vyčerpane povedala, že nemôžem čakať úprimnosť od teba, ak ani ja sama nie som úprimná k sebe…
Neviem, odkiaľ to prišlo, no stalo sa to. Bola som unavená z večných otázok, zo skrývania sa pred pravdou, jej následným hľadaním v tvojich výhovorkách, a keď som ju nakoniec vždy našla, zaklamala som si, aby som som sa ťa ešte nevzdala. Aby som sa nevzdala nás.
Rozhliadla som sa po posteli a premýšľala, prečo by si mi v nej mal stále chýbať. Konečne som si priznala, že ak by som našla odhodlanie nepremýšľať nad tebou, bolo by mi v nej dobre aj samej. Viac by som zabalená v perinách nemusela riešiť, čo bude zajtra, čo nové sa o tebe zasa dozviem a čo z toho poprieš, hoci obaja vieme, že je to pravda. Viac by sa moje slzy nemuseli vpíjať do vankúša a ja som by sa do skorých ranných hodín nemusela prehadzovať zo strany na stranu. Bolo to len na mne, ako sa rozhodnem a či sa vlastne nejako rozhodnúť chcem…
Možno to bolo tou tmou, ktorá nám na mnoho vecí dokáže zmeniť optiku. Jej fascinujúca pochmúrnosť nás totiž núti byť viac ostražitými a nedovolí nám skrývať sa za ňu. V tme sme to len my a naše myšlienky, ktorým ak nebudeme naslúchať, nerozjasní sa nám duša. Zostane rovnako ponurá či depresívna, a toho som v tej chvíli mala už po krk.
Už to nebolo o nás a už vôbec nie o tebe. Ďalší deň, ktorý ma čakal, mohol byť iba o mne. A to bola až príliš lákavá predstava na to, aby som chcela byť s tebou aj naďalej spätá.
unsplash.com
Prišla som na to, že vlastne nestratím teba…
Stratím len predstavu o našej spoločnej budúcnosti. Veď som vlastne teba ako takého nemohla ani milovať. Neverím, že by som sa dokázala zamilovať do niekoho, kto si ženu nevie vážiť, kto kvôli vlastnému neúspechu zosmiešňuje úspechy iných, kto druhým klame len preto, že nemá odvahu povedať, že pochybil. Milovala som len moju predstavu o tebe, ktorú som si s tebou stotožnila. A každým dňom, ktorý mi dokazoval, že nikdy nebudeš taký, akého som si ťa vysnívala, som sa cítila horšie a horšie.
Získal si si ma niekoľkými slovami… Aké ľahké to pre teba muselo byť… Stačilo pár slov, presne cielených, takých, čo sa každej žene dobre počúvajú. A zrazu sa celá hra začala. Bol to kolotoč pocitov, ktorý občas nabral takú rýchlosť, až mi začínalo byť fyzicky zle, a keď trochu spomalil, bála som sa, čo so mnou bude, ak vystúpim. Či sa dokážem postaviť na nohy a nebude sa mi šialene motať hlava, či náhodou nespadnem a ak áno, či nájdem silu neskôr vstať.
No v tej chvíli som sa nebála ničoho. Strach sa pominul a čím ďalej odo mňa bol, tým viac som videla, že som sa bála zbytočne. Ten moment bol opojný, upokojujúci a vôbec sa nepodobal na tvrdý pád. Prirovnala by som ho skôr ku vzlietnutiu.
unsplash.com
Bolo mi jedno, že som ti naletela…
Nezáležalo mi na tom, že som sa zamilovala do vlastnej predstavy o láske, ktorú som k tebe pripútala. Na ďalší deň som už takto žiť nechcela, a preto som sa nehanbila priznať si chybu. Chyby sú predsa dôkazom toho, že sme ľudia. A tak som si konečne priznala pravdu, pretože pokiaľ som robila opak, stávala som sa troskou.
Uvedomila som si, že nemôžem donekonečna čakať na niečo, čo sa ti nikdy nestane. Ak si ja sama neuvedomím, že raz môžem byť v niekoho očiach jedinou, tebe to pravdepodobne tiež nedôjde. Vtedy som prišla na to, že veriť slovám je hlúposť. Musíme sa pozerať na skutky, ktoré sú v každom vzťahu tým najdôveryhodnejším komunikačným prostriedkom. Vďaka tomu, že som mala možnosť premýšľať o nás dvoch bez teba, som v tú noc pochopila všetko. Nie si tu… A viac tu už ani nemusíš byť.
Chcela som byť opäť človekom, ktorý má sny, ciele a túžby.
Chcela som byť ženou, ktorá si dá druhú šancu a poučí sa zo svojich omylov.
Chcela som milovať, ďalej snívať, no tentokrát už s otvorenými očami.
Túžila som milovať realitu, nie moju túžbu, akou by tá realita mala byť.
Vlastne, stále po tom túžim…
Tak som v tú noc šla ďalej. Prešla som kusisko cesty, hoci som pritom stále iba ležala. A tebe by som chcela odkázať len jedno… Získal si si ma slovami, no stratil skutkami. Daj si na to v budúcnosti, prosím, pozor.
Viem, že situácia, do akej sme sa dostali, nebola príjemná ani pre teba, a hoci si mi toľkokrát ublížil, dokážem si priznať, že som ti v tom pomáhala. Mohla som to zastaviť skôr, ale nechcela som.
A to je dôvod, prečo sa na teba nemôžem hnevať. Hnev by ma k tebe opäť len pripútal a mne sa tak veľmi zapáčilo byť slobodnou…
Coverphoto: Photo by Kate Hliznitsova on Unsplash
