Ženy moje, toto je úryvok z pripravovanej knihy Úlomky Ženy 3. Vybrala som skutočne len malú časť (lebo táto kniha bude asi to najdlhšie a najúprimnejšie, čo som kedy napísala), ktorá hovorí o tom, prečo je dôležité, ba dokonca nevyhnutné, aby nás v živote stretli aj ťažšie časy, a prečo by sme ich nemali brať tragicky, ale ako prirodzenú súčasť života…
V knihe sa okrem iného dočítate všetko o tom, prečo je tak sakramentsky dôležité, aby sme si vybudovali vzťah samej k sebe, čo to vlastne ten vzťah samého k sebe je, čo všetko ovplyvňuje (asi naozaj všetko cez vzťahy s inými, prácu a naše šťastie), ďalej sa v nej venujem toxickým a zdravým vzťahom a tiež tomu, ako si ten zdravý a pekný vzťah udržať.
Ale nejdem viac kecať, prečítajte si niečo o význame vlastnej skúsenosti alebo, inak povedané, prečo si niektoré bahná proste musíme prebrodiť samy.
pinterest.com
Určite to poznáš…
To, že ti môže milión ľudí povedať, aby si niečo nerobila, no ty to aj tak urobíš…
To, že ti môže aj milión ľudí povedať: Je to idiot, nezahadzuj sa s ním… Ale ty si to proste aj tak „vyskúšaš“ na vlastnej koži, aby si uverila…
Tiež to, že ti ako malej miliónkrát hovorili: Nepchaj do toho ohňa tie prsty… Ale ty si ich tam aj tak strčila a až potom, ako si sa dobre popálila, si si zapamätala, že pchať ich tam je fakt blbosť.
A mohla by som sem vytiahnuť asi tak nekonečno príkladov toho, čo nám iní ľudia radili v živote nerobiť – ale my sme si to proste potrebovali overiť samy… Človek je tvor zvedavý. Občas si potrebuje skrátka overiť všetko. Či oheň naozaj páli, či je tá polievka naozaj vrelá, či naozaj podvedie aj nás, keď podviedol všetky pred nami. Skrátka, niekedy si nedáme povedať, až kým nás niečo poriadne nezabolí alebo si tým nenarobíme poriadne problémy. A až potom si od toho dáme pokoj a poučíme sa z toho…
Teraz by sa hodilo začať písať niečo o tom, že múdry sa poučí na chybách iných, ale hlupák sa musí na svojich a bla bla. Dovolím si ale tak spolovice nesúhlasiť. Spolovice preto, lebo ak uvidíš, že niekto skočí do mora, kde videl plávať žraloky a nedopadne to pre neho najlepšie – je fajn poučiť sa z jeho chyby. Potom sú tu ale veci, ktoré nie sú až také jednoduché…
Jasné, bola by to „radosť žiť“, keby sme sa narodili a hneď, ako sa naučíme čítať, by sme si kúpili pár múdrych kníh od ľudí, ktorí všetko zažili, všetko videli a „poučili by sme sa z ich chýb“, no a mali by sme od začiatku dokonalý život, lebo všetko vieme. Takto to ale nefunguje a nikdy ani fungovať nebude…
A tak je to dobre…
pinterest.com
Prečo je lepšie raz zažiť, ako stokrát počuť – po prvé:
Ak by ste vždy dali na rady iných, aj keď možno dobré rady, na konci života by sa vám stala jedna dosť blbá vec. Ľutovali by ste. Ľutovali by ste všetko, čo ste neurobili a chceli ste urobiť… A ľutovali by ste to, aj keby vám niekto iný na kolenách prisahal, že by vám to ublížilo. Proste by ste pochybovali, lebo by ste nemali dôkaz – vlastnú skúsenosť. A vo vnútri by vás utrápila myšlienka na to, aké to mohlo byť, ak by ste to predsa len skúsili… Či by to naozaj dopadlo tak zle, ako vám všetci hovoria… A toto by vás zožralo. Pretože trápiť sa otázkou „čo ak?“, je jedno z najväčších trápení, aké si môžeme zavesiť na krk. Oveľa efektívnejšie je ísť, dostať facku a byť spokojní, že je to, čo sme chceli urobiť, fakt blbosť. Verte mi.
A teda jedno z mojich „Časom som pochopila“ je – radšej sa poučiť na vlastných chybách, ako niečo neurobiť a ľutovať celý život, že som tomu nedala šancu. Radšej totiž dostať od života jednu dobre mierenú po papuli, ak sa rozhodnem zle, ktorú si ale zapamätám a už mi ani nenapadne robiť podobnú vec opäť, ako sa celý život vracať k nejakej „šanci“, ktorú som nevyužila, a fantazírovať, že všetko mohlo byť inak, lepšie, krajšie, neviem aké (teraz ale nehovorím o tom, aby ste sa osemstopiatykrát vrátili k bývalému, tam už tú vlastnú skúsenosť máte a asi nie je zrovna najlepšia).
Čudovali by ste sa, koľko ľudí sa až chorobne zahryzne do myšlienky „čo by bolo keby“ a totálne prestanú žiť svoj život…
A popritom nemajú žiadnu záruku, že by to naozaj bolo lepšie…
Nemajú vlastnú skúsenosť a sú v pasci, ktorú im prichystala vlastná hlava. Naopak, keby to svoje „čo by bolo keby“ urobili a zistili by na vlastnej koži, že to nie je bohviečo, mohli by v pokoji žiť ďalej. Dobrý príklad je Miško z predošlej kapitoly o strachu. Áno, Miška určite dosť žralo, že neskúsil Evu pozvať na rande a napadlo mu to pravdepodobne vždy, keď ju uvidel, až do konca jeho života… A pravdepodobne mu to dosť kazilo jeho reálny vzťah. Čo vám poviem, nepríjemné.
A teraz nejde len o vzťahy s inými. Hovorím o všetkom. O všetkých rozhodnutiach, ktoré kedy v živote urobíte. Pretože naše prešľapy sú naše lekcie, ktoré nám nikto nikdy nezoberie. A nič si nezapamätáme viac, ako niečo, čo sme naozaj prežili. Darmo ti bude Zuzka, Miška, Angelika, suseda, sestra rozprávať, toto nerob a toto zasa rob.
pinterest.com
Darmo si prečítaš trilión kníh o tom, ako žiť…
Aj tak si niektoré veci musíš skrátka „odsrať“ na vlastnej koži. Pretože keby to tak nebolo, za jedno by ťa tie veci stále lákali a nedala by si tomu aj tak pokoj, no a za druhé, nebola by si nikdy schopná žiť samostatný a normálny život. Musel by s tebou neustále niekto chodiť, vodiť ťa za ručičku a hovoriť ti, toto je dobré, toto je zlé, toto nehovor, hovor toto… Lebo by si to nevedela sama…
Pretože až keď si skutočne zažiješ bolesť zo sklamania, zo zrady, z rozchodu, zo straty samej seba…
Pretože až keď ti niekto reálne ublíži a pošliape tvoju osobu, tvoju hodnotu, teba…
Pretože až keď si raz sama vyžerieš dôsledky tvojich zlých rozhodnutí…
Až vtedy si skutočne zapamätáš, až vtedy sa skutočne naučíš, až vtedy pochopíš, kto si, čo od života chceš, čo nechceš, čo je dôležité a čo vôbec nie je…
Až vtedy budeš skutočne vedieť, koho je dobré mať vo svojom živote a koho zasa nie…
Až vtedy budeš vedieť povedať dosť! (Aj sama sebe.)
Až vtedy si totiž môžeš povedať svoje vlastné: Časom som pochopila, že…
Až vtedy pochopíš, že všetky tie klišé veci typu…
Všetko chce čas, to prejde, z kratšej cesty je lepšie sa vrátiť a podobne (nad ktorými si väčšinou pomyslíme – Bóóóže, zas tieto bludy) sú totálna pravda a nehovorili by sa len tak, lebo si ich nejaký Jožko Mrkvička vymyslel pri nedeľnajšom pivku. Len si to musíme prežiť, aby sme uverili. 🙂
Časom prídeš aj na to, že mama mala pravdu, aj sestra, aj Zuzka, keď ti hovorili, že vrátiť sa päťkrát k bývalému, ktorý je (ja neviem – chorobný sukničkár alebo alkoholik), nie je najlepší nápad. Len si si to musela aspoň RAZ naozaj prežiť, aby si uverila. Aby si pocítila bolesť… Ktorú si zapamätáš a už do toho viac nebudeš chcieť pchať prsty…
Niekto si samozrejme musí niečo prežiť aj viackrát, keď si na jedenkrát „nedá povedať“, alebo bude skúšať dovtedy, kým ho to naozaj nepoloží na totálne dno. Čo už, niektorí z nás sú masochisti… Ale aj o tom je táto kniha – ako takým masochistom nebyť. Ako si sám nekomplikovať život. Lebo dostať od života pár faciek potrebuje každý z nás, aby sme sa trochu prebrali a zistili sme, kde je sever. Tomu sa proste nedá vyhnúť. No nechať sa životom a ľuďmi obtĺkať dookola? To nie…
pinterest.com
Bolesť v správnej dávke je liek, tak ako všetko v správnej dávke…
Veď bez búrky nie je dúha, či ako to je… A na margo tohto pravdivého klišé citátu sem vsuniem ešte jedno pekné prirovnanie. Cudzia dúha ťa nikdy šťastnou neurobí – musíš si proste spraviť vlastnú. Cudzia dúha môže totiž kedykoľvek odkráčať aj s jej majiteľom niekam do prdele… Preč z tvojho života, kedykoľvek. A ty čo? Čo potom? Ostaneš stáť na jednom mieste a budeš čakať na ďalšiu cudziu dúhu, ktorá môže zmiznúť tak, ako tá predtým? Nie, nie. Tudy cesta nevede…
Tak. Dúfam, že vám tento maličký kúsoček mojich skúseností niečo dal. S knihou sa budem skutočne ponáhľať, pretože sa jej už sama neviem dočkať, a nakoľko som do nej dala zo seba maximum, pevne verím, že vám skutočne pomôže.
S láskou Ketrin
Coverphoto: Photo by Andrey Zvyagintsev on Unsplash
